Neprekvapuje preto,

že nosnými programami nášho
zdravotníctva, na ktoré sa zameriavajú všetky medicínske
odbory sú kardiovaskulárny a onkologický program.
Telovýchovné lekárstvo sa na tomto programe podieľa
v plnej miere. Využíva všetky vedecky dokázané skutočnosti,
ako i poznatky z praxe na propagovanie a zavádzanie pohybovej aktivity v prevencii a liečbe ochorení obehového
systému, najmä jeho najčastejšieho ochorenia
ischemickej choroby srdca.
Otvorene treba povedať. že doteraz sa môžeme v tejto
činnosti opierať len o veľmi málo vedecky jednoznačne
dokázaných poznatkov o priaznivom pôsobení pohybovej
aktivity v prevencii týchto ochorení, o mechanizmoch,
akými v tomto smere pohybová aktivita pôsobí. Niektoré
z vedeckých prác nepotvrdili pozitívny vplyv pohybovej
aktivity v prevencii uvedených ochorení. Na druhej strane
máme množstvo poznatkov, z ktorých jednoznačne vyplýva
významné miesto vytrvalostnej pohybovej aktivity
a liečebnej telesnej výchovy v boji proti rizikovým faktorom
ochorení obehového systému, najmä ischemickej
choroby srdca.

Pohybová aktivita v prevencii

Úsilie zdravotníckych pracovníkov za zlepšenie zdravotného
stavu obyvateľstva vychádza z viacerých štatistických
ukazovateľov. Za rozhodujúcu sa považuje úmrtnosť a jej
príčiny. U nás rovnako ako v ostatných priemyslovo vyspelých
štátoch sveta zomiera najviac ľudí na ochorenia
obehového systému. Patria k nim chronické reumatické
choroby srdca, systémová arteriálna hypertenzia, akútny
infarkt myokardu, ostatné formy ischemickej choroby
srdca, iné formy srdcového ochorenia, cievne choroby
mozgu. Z celkového počtu 182 581 úmrtí v ČSSR za rok
1985 zomrelo na túto skupinu chorôb 100 458 ľudí, teda
55,02 % z celkového počtu úmrtí. Na druhom mieste sú
novotvary s počtom 35 966 ľudí, čo je 19,69 % z celkového
počtu. Pri prepočte na 100 000 obyvateľov zomrelo na
choroby obehového systému v roku 1985 648,1 ľudí. Na
druhom mieste sú novotvary s prepočtom 232,0 ľudí na
100 000 obyvateľov. Ďalšie choroby sa podieľali na úmrtí
v podstatne menšej miere. Na treťom mieste s 13 246
úmrtiami, čo je 7,25 %, boli choroby dýchacieho systému,
z nich najčastejšie zápal pľúc, na ďalšom mieste chrípka so
zápalom pľúc alebo inými prejavmi. Na štvrtom mieste
v celkovom poradí úmrtnosti boli v roku 1985 poranenia
a otravy v celkovom počte 11 833. čo je 6,48 % z celkovej
úmrtnosti.

Ďalším faktorom

vplývajúcim na biologickú hodnotu
pohybovej aktivity je prostredie, v ktorom sa vykonáva.
Najvhodnejšia je voľná príroda, les, voda, kde čistý
vzduch a slnečné žiarenie zvyšujú priaznivé pôsobenie na
organizmus. Vo voľnej prírode pôsobí na človeka klíma.
Organizmus sa naučí vyrovnať s nadmerným teplom, chladom,
zvykne si na vietor, vlhkosť — stáva sa otužilým.
Vďaka tomu je menej náchylný na vznik ochorení horných
dýchacích ciest, ľahšie znáša náhle zmeny počasia,
najmä pokiaľ ide o teplotu vzduchu, vie lepšie reagovať na
zmeny vonkajšieho prostredia, čo všetko zvyšuje kvalitu
zdravia.
Uvedené skutočnosti osvetľujú, prečo dávajú zdravotnícki
pracovníci prednosť takým pohybovým aktivitám,
akými sú napr. plávanie, beh na lyži ach, beh. lyžiarska
turistika a pod. Robia tak pre ich vysokú biologickú hodnotu,
pre ich najpriaznivejšie pôsobenie na zlepšovanie
zdravotného stavu. To je tiež príčina, prečo odporúčajú
v rekreačnej pohybovej aktivite, aby sa niektoré športové
hry, ako volejbal, basketbal, hádzaná, tenis a pod. presťahovali
do voľnej prírody na hygienicky vyhovujúce prírodné
ihriská.

Cennejšie

sú preto tie aktivity, v ktorých sú rovnomerne zastúpené
základné pohybové schopnosti, t.j. obratnosť, rýchlostné,
silové a vytrvalostné schopnosti. Dosiahnutie vysokej
funkčnej zdatnosti bez primeraného stupňa rozvoja niektorej
z uvedených schopností je nemožné. Túto skutočnosť
si uvedomujú aj vrcholoví športovci. I keď sa ich tréning
zameriava prevažne na špecifické prvky ich športu,
najmä v prípravnom období venujú dostatočnú pozornosť
všestrannosti. Pre biologickú hodnotu pohybovej aktivity
má veľký význam aj podiel vytrvalosti. Na dosiahnutie
vyššej výkonnosti s prevahou prvkov obratnosti, rýchlosti
i sily sa musia špecifické pohybové návyky viackrát opakovať,
čo vyžaduje primeranú vytrvalosť. Preto je vytrvalostná
pohybová aktivita na prvom mieste v tréningu športovcov
v prípravnom období. V hlavnom období sa už len
udržiava prevažne špecifickými formami. Vytrvalosť je
preto základným predpokladom dosiahnutia vyššej úrovne
všetkých pohybových schopností a tiež zvýšenia funkčných
možností organizmu. Z medicínskeho hľadiska jej
v súčasnosti prikladáme mimoriadny význam ako protirizikovému
faktoru spolupôsobiacemu pri najčastejších príčinách
úmrtí našej populácie, ktorými sú srdcovocievne
ochorenia.

Biologická hodnota rekreačných pohybových aktivít

Správne vykonávanie akejkoľvek pohybovej aktivity primeranej
veku, funkčnému stavu a pohlaviu priaznivo pôsobí
na zdravie. Avšak medzi vplyvom jednotlivých aktivít
sú veľké rozdiely spôsobené ich biologickou hodnotou.
Tá je podmienená viacerými skutočnosťami. Vzhľadom na
vek a pohlavie tu má najvážnejšiu úlohu druh pohybovej
aktivity, množstvo pri nej zapojeného kostrového svalstva
a okrem toho prostredie, v ktorom sa vykonáva.
Z biologickej stránky je najhodnotnejšia taká pohybová
aktivita, ktorá zamestnáva rovnomerne celý organizmus.
Zapojením veľkých svalových skupín do práce vznikajú
podnety, ktoré priaznivo pôsobia na všetky orgánové
systémy a najúčinnejšie zvyšujú funkčnú zdatnosť organizmu.
Pohybové aktivity, ktoré zaťažujú organizmus jednostranne,
vyžadujú vykonávať doplnkové činnosti na
predchádzanie nežiadúceho jednostranného rozvoja organizmu.
Ďalším dôležitým činiteľom podmieňujúcim biologickú
hodnotu pohybovej aktivity je jej všestrannosť.

K zaťažovaniu žien pohybom v súvislosti s menštruačným
cyklom pristupujeme individuálne. Ak prebieha
menštruácia bez ťažkostí, nemáme námietky proti pohybovej
aktivite. Pri ťažkostiach sa odporúča len ľahká zdravotná
gymnastika, pričom sa treba vystríhať prílišného
chladu i tepla. Pred menštruáciou vplyvom premenštruačného
syndrómu je obyčajne výkonnosť znížená a vzniká
viac úrazov.
U žien v období prechodu pravidelná pohybová aktivita
pozitívne ovplyvňuje činnosť vegetatívneho nervového
systému a je tiež účinným prostriedkom boja proti nadmernej
hmotnosti. Za najvhodnejšie jej druhy sa považujú
džezgymnastika, základná gymnastika a jej druhy, plávanie,
turistika, beh a aerobik.

Pohybová aktivita žien

Popri rozdielnosti pohlavného dospievania medzi dievčatami
a chlapcami pri voľbe pohybovej aktivity žien musíme
brať zreteľ i na ďalšie skutočnosti. Ženy sú nižšie,
majú menšiu hmotnosť, menšiu svalovú silu. Rast dievčat,
ich pohlavné dospievanie sa konči skôr ako u chlapcov.
Nadmerné zaťažovanie dievčat v období puberty môže
narušiť alebo spomaliť vývoj pohlavných orgánov. Medzi
ženami a mužmi sú najmenšie rozdiely v pohybových aktivitách
obratnostného charakteru s prevahou nervovosvalovej
koordinácie, ďalej v aktivitách, kde na výkon pôsobí
v malej miere telesná hmotnosť. Nevhodná je pohybová
aktivita silového charakteru a aktivita, pri ktorej dochádza
k väčším otrasom.

V období starnutia

sa preto pohybová činnosť zameriava
na udržanie koordinačných schopností pohybového
systému a funkčných možnosti srdcovocievneho systému,
a to využívaním osobitých pohybových prvkov pre oba
systémy. Najvhodnejšie sú zaťaženia vytrvalostného charakteru,
napr. bedminton, tenis, tanec a i. V rozcvičení
a v záverečnej časti počas upokojovania sa vykonávajú
cvičenia na udržanie dobrej kĺbovej pohyblivosti. Cieľom
aktivity nemusí byť športová výkonnosť, ale udržanie vysokej
funkčnej zdatnosti. Preto sa volí také trvanie a intenzita,
aby vznikla mierna únava. Dôkazom správnej
voľby zaťaženia je skutočnosť, že po krátkom oddychu
možno v pohybovej činnosti pokračovať. Pre pokročilý
vek sú nevhodné pohybové aktivity, pri ktorých sa podáva
v krátkej časovej jednotke maximálny výkon, ako je to pri
rýchlostných a silových zaťaženiach. Pri silovej pohybovej
aktivite sťažuje prácu srdcovocievneho systému zvýšený
hrudný tlak. Pohybové a športové hry odporúčame vykonávať
v zrelom a staršom veku len tým. ktorí sa im dlhodobo
venujú, avšak i tak sú späté s väčším rizikom úrazu.
Miesto nich sa uprednostňujú rytmické, pomalé pohyby.
ktoré pomáhajú udržať dostatočnú kĺbovú pohyblivosť.

V dospelosti

možno vykonávať všetky pohybové aktivity,
ale aj v tomto období je na dosiahnutie maximálnej výkonnosti
veľmi dôležitá vysoká všeobecná funkčná zdatnosť,
ktorá vytvára podmienky na maximálnu špeciálnu
výkonnosť. Vysoká výkonnosť, typická pre zrelý vek, sa
udržuje rôzne dlho podľa individuálneho priebehu procesov
starnutia. Pritom je rozhodujúci biologický, a nie kalendárny
vek. Ľudia pravidelne športujúci sú biologicky
mladší a vznik zmien podmienených starnutím je u nich
pomalší. Prejavom starnutia sú najčastejšie zmeny na pohybovom
a srdcovocievnom systéme. Starí ľudia sú nešikovnejší,
nie sú schopní vykonávať pohybovú aktivitu vyššej
intenzity.

V dorasteneckom veku

(14 až 18 rokov) až do dospelosti
sa rast spomalí až skončí. Najväčší efekt na zvýšenie funkčných
možností má pravidelne vykonávaná pohybová aktivita
medzi 17—25 rokom. Vtedy na dobrý všeobecný základ
môže nadviazať špeciálna športová príprava účastníkov
masových podujatí. Žiaľ, mnoho ľudí v tomto veku
zanedbáva pravidelnú pohybovú aktivu pre školské, pracovné
povinnosti alebo v súvislosti so založením vlastnej
rodiny.

Na rýchlostné
schopnosti v staršom školskom veku nadväzuje rozvoj
silových schopností. Pred skončením tohto vekového obdobia
začíname i s primeranou vytrvalostnou pohybovou
aktivitou. V tomto veku prechádza mládež pubertou.
Charakterizovaná je pohlavným dospievaním a prudkým
rastom, čo kladie zvýšené nároky na výživu, jej správne
zloženie a množstvo. Problémy robí tiež značná labilita
vegetatívneho nervového systému. Pohybovú aktivitu
v tomto období individualizujeme s prihliadaním na vývoj
organizmu. Všestranný obsah pohybovej aktivity má
v plnom rozsahu podporovať jeho harmonický rozvoj.

V školskom veku (mladší školský vek od 6. do 12. roka,
starší školský vek od 12. do 14. roka) pokračuje vývoj organizmu,
najmä kostry, svalstva, srdcovocievneho a dýchacieho
systému. Vznikajú tak podmienky na všestrannú
pohybovú aktivitu. Žiaľ, plnenie školských povinností pohybovú
aktivitu značne obmedzuje. Dve—tri hodiny školskej
telesnej výchovy týždenne sú pre zdravý vývoj mladej
generácie úplne nedostačujúce. Nedostatok pohybovej
aktivity v škole musíme preto kompenzovať vo voľnom čase
záujmovou rekreačnou pohybovou aktivitou. Ak sa tak
nestane, dochádza k nesprávnemu držaniu tela pre slabo
vyvinuté brušné a chrbtové svalstvo. V tomto období sa
významne mení i funkcia srdcovocievneho a dýchacieho
systému, ktoré spolu s látkovou premenou majú rozhodu
júci význam pre celkovú funkčnú zdatnosť. Jej žiadúca
úroveň sa dosiahne len vtedy, ak na organizmus vplýva
pravidelná pohybová aktivita dostatočnej intenzity a trvania.
V mladšom školskom veku sa osvojujú zložitejšie
prvky obratnosti v spojení s rýchlosťou.

Vo veku

od jedného do troch rokov sa pohyby spresňujú
a rast do výšky sa spomalí. Na konci tretieho roku vie dieťa
s istotou chodiť, behať, skákať. Vo veku od štyroch do
šiestich rokov sa pohyby dieťaťa zdokonaľujú. Postupne sa
zvyšuje svalová sila. Najskôr sa osvojujú acyklické pohyby,
v piatom roku cyklické pohyby. Z bezpečnostných dôvodov
mnohí rodičia brzdia prirodzenú pohybovú aktivitu
detí v týchto vekových obdobiach, čo je nesprávne. Najvýhodnejšie
je, ak sa môže dieťa pohybovať podľa svojej
ľubovôle v bezpečnom prostredí. Má to veľký význam už
i preto, že v tomto období sa vytvárajú podmienky na rozvoj
funkčnej kapacity. V materskej škole často pohyb obmedzujú
pre nedostatok priestorov, ako aj pre plnenie
ďalších výchovných úloh. Na zdravý vývoj detí v predškolskom
veku sú vhodné jednoduché krátkotrvajúce pohyby
a rôzne hry s prvkami obratnosti a rýchlosti. Predškolský
vek je rozhodujúci pre získanie správneho vzťahu k pohybovej
aktivite.

Vekové a pohlavné osobitosti

Správne vykonávaná rekreačná pohybová aktivita musí
prihliadať na vekové a pohlavné osobitosti. Zmeny rôznych
orgánových systémov, ku ktorým dochádza od narodenia
do staroby, vyžadujú vekom podmienenú rôznorodosť
zdraviu prospešnej pohybovej aktivity.
V kojeneckom veku, od jedného mesiaca do jedného roku,
sa nesnažíme zvyšovať prirodzenú túžbu dieťaťa po
pohybe. Preto ho neučíme ani sedieť, ani chodiť. Na druhej
strane zabezpečíme čo najlepšie podmienky na pohyb
tým, že dieťa čo najmenej balíme. V tomto období dieťa
intenzívne rastie a vypracováva si jednoduché, neskôr
i zložitejšie pohybové reflexy v súlade s dozrievaním nervového
systému.

Podľa štruktúry rozdeľujeme pohybovú aktivitu na cyklickú
a acyklickú. Pri cyklickej pohybovej aktivite sa
opakujú rovnaké pohyby (patria sem napr. beh, cyklistika,
plávanie). Reakcia organizmu na cyklickú pohybovú
aktivitu závisí od intenzity a množstva vykonanej práce.
Pri acyklickej pohybovej aktivite sa pohybové cykly neopakujú,
ale rôzne sa menia. K acyklickým pohybom patria
športové hry, šerm atď. Čím viac pohybových návykov
človek ovláda, tým ich môže lepšie spájať, a tak dokonalejšie
reagovať na zmeny vonkajšieho prostredia.

Tak prejav rýchlosti podmieňuje aj sila svalstva, dobrú
úroveň vytrvalosti možno vypestovať len za pomoci rýchlosti.
Dynamické silové zaťaženie zväčší silu svalov, a tým
i rýchlosť, prípadne vytrvalosť v rýchlosti. Čím väčšiu silu
sval vyvinie, tým väčšiu rýchlosť môže dosiahnuť. Medzi silou
a rýchlosťou je priama úmernosť. Rýchlosť vytvára
predpoklady i na rozvoj vytrvalosti. Jednostranne pôsobí
tréning zameraný prevažne na vytrvalosť. Z uvedeného vyplýva,
že u mladých ľudí musíme postupne rozvíjať všetky
pohybové schopnosti. Až po dosiahnutí určitého stupňa
rozvoja organizmu sa môžeme vo väčšej miere zamerať na
tú pohybovú schopnosť, ktorá je vo zvolenej pohybovej aktivite
pre dobrý výkon rozhodujúca.

Jednotlivé pohybové schopnosti sa rozvíjajú vždy spolu
s ostatnými. Pri všestrannom rozvoji pohybových schopností
sa podstatne zlepšuje pohybová koordinácia. Spolu
s ňou sa zlepší i koordinácia vnútorných orgánov, ktoré sú
inervované vegetatívnym nervovým systémom. Vzhľadom
na ciele rekreačnej pohybovej aktivity — zlepšiť celkovú
funkčnú zdatnosť — musíme teda rozvíjať všetky pohybové
schopnosti. V detstve začíname s obratnosťou, na ktorú
nadväzujú rýchlostné schopnosti spolu s rozvojom silo
vých schopností a nakoniec vytrvalostné schopnosti. Musíme
si uvedomiť, že každá pohybová aktivita má v sebe
obsiahnuté zložky všetkých pohybových schopností.
Medzi pohybovými schopnosťami sú vzájomné vzťahy.

Pri pohybovej aktivite obratnostneho charakteru sa
strieda krátkotrvajúce zaťaženie s oddychom. Zaťaženie
je charakterizované dokonalou koordináciou svalových
skupín, pričom ako rozhodujúca zložka neprevláda ani
rýchlosť ani sila ani vytrvalosť. Intenzita pohybov nebýva
vysoká a aj celkove vykonaná práca je malá. Rozhodujúcu
úlohu zohráva centrálny nervový systém, vytvárajúci
vzťahy medzi podráždením a útlmom. Opakovaním pohybu
sa osvojujú nové pohybové návyky, ktoré sa realizujú
s ekonomickým výdajom energie, pričom sa môžu navzájom
rôzne spájať. Čím väčšie množstvo pohybových návykov
človek zvládne, tým sa stáva obratnejším. Vzhľadom
na rozhodujúci význam centrálneho nervového systému
najlepšie podmienky na rozvoj obratnosti sú medzi 6. až
10. rokom, keď je plastickosť nervového systému najväčšia.
Obratnosť možno rozvíjať v každom veku okrem neskorej
staroby. Tu sa obmedzuje pre menšiu kĺbovú pohyblivosť
a riziko zranenia. Ľudia s vysokou úrovňou obratnosti
majú všetky organy úmerne rozvinuté. Pri dokonalej
koordinácii pohybov sú pohyby rýchle a presné, ľahko sa
osvojujú nové pohybové návyky. Pri zlepšovaní funkcie
centrálneho nervového systému sa v primeranej miere posilňuje
svalstvo, zvyšuje sa kĺbová pohyblivosť, zlepšuje sa
funkčný stav srdcovocievneho a dýchacieho systému, zlepšuje
sa činnosť analyzátorov vonkajšieho a vnútorného
prostredia. Ľudia s vysokým stupňom obratnosti vedia
ekonomicky vykonávať najrozličnejšie pohyby a ich reakcia
v zložitých situáciách je dobrá. Typickými predstaviteľmi
pohybovej aktivity obratnostneho charakteru je akrobatika
a niektoré športové hry.

Mimoriadne nároky kladie pohybová aktivita silového
charakteru na srdcovocievny systém. Stiahnutím svalu sa
v ňom zmenší prúdenie krvi a zhorší sa zásobovanie kyslíkom.
Pri silovom výkone je spravidla dýchanie zastavené
uzatvorením hlasivkovej štrbiny. V dôsledku toho sa zvýši
vnútrohrudný a vnútrobrušný tlak. čo spôsobuje zhoršený
odtok krvi do srdca, jej nedostatočné okysličovanie
v pľúcach. Tým silová pohybová aktivita značne zaťažuje
srdcovocievny systém, preto môžeme maximálnu silu rozvíjať
až po ukončení rastu, lebo značné zhrubnutie svalstva
by mohlo obmedziť rast kosti do dĺžky. V období dospievania
sa rozvíja sila len spolu s pohybovou aktivitou
obratnostneho a rýchlostného charakteru. Pohybová aktivita
silového charakteru pre sťažené pracovné podmienky
srdcovocievneho systému nie je vhodná ani pre ľudí
v staršom veku. Typickou silovou pohybovou aktivitou je
vzpieranie.