Komplexný pocit dovoľuje prispôsobovať
sa rôznorodému terénu, rôznorodej kvalite snehu.
Základnou fyziologickou charakteristikou behu na lyžiach
je aeróbny výkon v rovnovážnom stave, teda vytrvalostný
výkon strednej intenzity. Pri behu na lyžiach možno
dosiahnuť väčšiu spotrebu kyslíka ako pri atletickom behu
v dôsledku toho, že do behu sa zapája viac svalových skupín.
To tiež vysvetľuje, prečo sa beh na lyžiach subjektívne
hodnotí ako ľahší — námaha pri behu na lyžiach sa teda
rozdeľuje na všetky svalové skupiny. Spotrebu kyslíka
pri behu okrem terénu, rýchlosti a techniky behu v rozhodujúcej
miere ovplyvňuje sklz lyží. Ten závisí od teploty
vzduchu, kĺzania lyží, voskovania, resp. akosti snehu.
Beh na lyžiach má typickú vytrvalostnú odozvu na
srdcovocievnom systéme. Frekvencia pulzu sa pohybuje
medzi submaximálnymi až maximálnymi hodnotami. Vidieť
to zo zmien frekvencie pulzu, ktoré sme sledovali telemetricky
pri behu na 5 km (obr. 2). Samozrejme, takáto
pohybová aktivita vyvolá všetky priaznivé adaptačné zmeny,
či sa to týka látkovej premeny, srdcovocievneho ale
bo dýchacieho systému. Preto u lyžiarov bežcov nachádzame
v pokoji typické vagotonické ladenie organizmu
s jeho ekonomickou „šetriacou" činnosťou. Zvýšené nároky
na bežca, na jeho termoreguláciu, kladú nepriaznivé
poveternostné podmienky — vietor, silný mráz, hmla,
sneženie. Na druhej strane sú však veľmi účinným prostriedkom
otužovania.

Zapojenie veľkých svalových skupín celého organizmu
spôsobuje, že beh na lyžiach kladie vysoké nároky na organizmus
vrátane srdcovocievneho systému. Pre výkon
sú rozhodujúce vytrvalostné a silové schopnosti. K tomu
pristupuje obratnosť a rýchlostné schopnosti, dokonalá
nervovosvalová koordinácia, reakčná schopnosť. Z uvedeného
je zrejmé, že ide o všestrannú pohybovú aktivitu vytrvalostného
charakteru strednej intenzity. Tieto pozitívne
osobitosti behu na lyžiach spolu s lyžiarskou turistikou
prispievajú v súčasnosti k ich masovému rozšíreniu medzi
naším obyvateľstvom. Chôdzu na lyžiach sa učia deti už
v predškolskom veku, techniku behu neskôr v 9—11 rokoch.
Jej zdokonaľovanie prebieha až do dospelosti. Súvisí
to so zložitosťou pohybového návyku jednotlivých spôsobov
behu. Umožňuje ju dokonalá nervovosvalová koordinácia,
ktorú zabezpečuje centrálny nervový systém.
Z rôznych analyzátorov prichádzajúce podnety vytvárajú
komplexný pocit lyže, sklzu, snehu. Ten vedie bežca k takým
zmenám spôsobu behu, aby bol čo najrýchlejší a najekonomickejší.

Beh na lyžiach

Beh na lyžiach radíme k biologicky najhodnotnejším
rekreačným pohybovým aktivitám, čo podmieňujú viaceré
skutočnosti. Na prvom mieste je to prostredie, voľná
príroda pokrytá snehom, teda bezprašná. Priaznivý vplyv
má aj slnečné žiarenie, prúdenie vzduchu a zmeny teplôt,
ktoré sú cennými podnetmi na otužovanie organizmu.
Krásy zimnej prírody pôsobia i na psychiku — prispievajú
k dokonalej relaxácii.
Pri behu na lyžiach sa v takomto — po stránke hygienickej
ideálnom — prostredí zamestnáva rovnomerne submaximálnou
cyklickou činnosťou celý organizmus. Preto
sa zaraďuje beh na lyžiach na prvé miesto medzi pohybové
aktivity masového charakteru slúžiace na prevenciu srdcovo
cievnych ochorení. Jeho jedinou nevýhodou je sezónnosť.
Vzhľadom na pomerne mierne zimy sa dá u nás
v horských oblastiach vykonávať 1—5 mesiacov. Doplňujeme
ho preto celoročnou alebo letnou a jesennou prípravou
s využitím iných druhov pohybových aktivít.
Z kineziologickej stránky došlo v poslednom období
v behu na lyžiach ku kvalitatívnej zmene, keď popri klasickom
bežeckom kroku schválili aj korčuliarsky bežecký
krok. Výkon podmieňuje sila vystieračov stehna, priťahovačov
a odťahovačov stehna, vystieračov predkolenia
a ohýbačov chodidla. Pri klasickom striedavom spôsobe
behu na lyžiach (dvojkročný, štvorkročný) sa na pohybe
zúčastňujú ohýbače stehna. Pre intenzívny odpich pažami
sú rozhodujúce trojhlavý sval ramena a pri zášvihu deltový
sval. Polohu trupu stabilizuje svalstvo hrudníka
a chrbtové svalstvo.

Drsné pádlo spôsobuje
oderky kože rúk. Z úrazov bývajú najčastejšími
poškodenia chodidla, ku ktorým dochádza pri vystupovaní
z lode na neznámom mieste.
Bezpečnosť v kanoistike vyžaduje zachovávať tieto základné
zdravotné, bezpečnostné a protiúrazové pravidlá:
— kanoistom môže byť len dobrý plavec; slabší plavci
musia nosiť záchrannú vestu,
— vhodné oblečenie chráni nielen pred slnkom alebo
chladom, ale aj pred utopením,
— pri prevrátení sa loď nemá opustiť, ale sa jej treba
pridŕžať, kým nepríde záchrana,
— na veľkých vodných plochách a na riekach nejazdíme
sami; pred náhlymi zmenami počasia, búrkou sa vrátime
na breh,
— na nohy si obúvame ľahké cvičky,
— povrch pádiel udržujeme hladký, odstraňujeme z neho
piesok a iné nečistoty,
— súčasťou kanoistiky je vyrovnávajúca pohybová aktivita,
priamivé cvičenia, ktoré bránia vzniku deformít
chrbtice.

Čo do počtu úrazov sa radí kanoistika k málo rizikovým
športom. Popri úrazoch dochádza v kanoistike i k poškodeniam
zdravia. Za chladného počasia na jar a na jeseň
bývajú časté ochorenia horných dýchacích ciest z prechladnutia.
Preto je dôležité vhodné oblečenie z balónového
hodvábu, ktoré neprepúšťa vodu, ale je vzdušné, na
rozdiel od nepriedušného oblečenia (silonové alebo z pogumovaných
látok), ktoré bráni odparovaniu potu. Nebezpečenstvo
poškodenia zdravia hrozí v lete, keď okrem
slnečných lúčov dopadajúcich priamo na kožu pôsobia aj
lúče odrazené od vodnej hladiny. Pri dlhšom pobyte na
slnku preto chránime kožu tela i hlavu oblečením a čiapkou.
Z bezpečnostného hľadiska nie sú vhodné do lode
tepláky a ako obuv gumené čižmy, lebo pri jej prevrátení
ľahko nasiaknu vodou a sťažujú plávanie. U slabších plavcov
boli nezriedka príčinou utopenia. Pôsobením chladu
a nadmerného zaťaženia dochádza k zápalom šľachových
puzdier horných končatín. U kanoistov pretekárov býva
zapálený mazový vačok pred kolenom, na ktorom kanoista
kľačí. Pôsobením chladu vznikajú občas i zápaly mechúra,
u dievčat gynekologické zápaly.

Kanoistika

je pre svoj vytrvalostný charakter vhodným
prostriedkom rekreačnej aktivity v prevencii srdcovo
cievnych ochorení. Uprednostňuje sa najmä u obéznych
ľudí s poškodenými chrupkami kolenného a stehnového
kĺbu. Môže sa vykonávať už v pomerne mladom veku.
Vzhľadom na jednostrannosť pohybovej aktivity je nevyhnutná
kompenzácia, priamivé cvičenia, najmä u mladých
ľudí. Kladný vplyv kanoistiky na srdcovocievny systém sa
zabezpečuje pravidelným tréningom s potrebnou intenzitou
a dĺžkou trvania tak ako pri ostatných pohybových aktivitách vytrvalostného charakteru. Kladný vplyv umocňuje
prostredie a systematické otužovanie.

Vytrvalostná práca horných končatín s veľkou silovou
zložkou pri intenzívnom tréningu spôsobuje nadmerné
hrubnutie pracujúceho svalstva, teda svalstva horných
končatín a ramenného kĺbu. Ak sa pravidelne nedopĺňa
kompenzačnou aktivitou, nadmerný rozvoj svalstva horných
končatín má negatívny vplyv na správne držanie tela.
Pri jazde na kajaku nepôsobí na stehnové a kolenné
kĺby hmotnosť organizmu. Rovnako je to pri rekreačnej
jazde na kanoe. Pri pretekovej jazde kanoista kľačí na kolene,
zatiaľ čo druhá dolná končatina, pokrčená v kolene,
sa opiera chodidlom pred telom o podlahu. Pri tomto spôsobe
jazdy je zaťaženie dolných končatín väčšie, aj keď
má prevažne statický charakter.

Kanoistika rozvíja hlavne vytrvalostné schopnosti, menej
silové, rýchlostné schopnosti a obratnosť. Najväčšie
nároky sa kladú na svalstvo horných končatín a trupu. Tie
pri každom zábere vyvinú silu okolo 200 N. Frekvencia
pádlovania na kanoe je od 40 do 60 záberov za minútu, na
kajaku do 120 záberov. Veľká svalová práca má značnú
odozvu na srdcovocievnom a dýchacom systéme. Frekvencia
pulzu pri jazde dosahuje submaximálne až maximálne
hodnoty. V našich pozorovaniach sa pohybovala od
150 do 180 . min"1. V dôsledku toho vznikajú na srdcovo
cievnom systéme zmeny typické pre vytrvalostné aktivity:
zväčšený objem srdca, znížená frekvencia pulzu za minútu
v pokoji, zväčšený razový a minútový objem. Rovnaké
zmeny nachádzame na dýchacom systéme. Maximálna
spotreba kyslíka je zvýšená, rovnako i maximálny pulzový
kyslík.

Kanoistika

Kanoistika sa vykonáva na vodných tokoch, jazerách
a priehradách. Voda a okolitá zeleň sú zo stránky hygienickej
ideálnym prostredím na pohybovú aktivitu. Nevýhodou
kanoistiky je jej sezónnosť. V zime sa nedá využívať
a chladná voda na jar a jeseň tiež zhoršuje podmienky
na jej vykonávanie.
Zo stránky kineziologickej pri jazde na kajaku sa krčí
paža v lakti a zápästí, pričom sa druhá horná končatina
vystiera a dvíha v ramennom kĺbe. Prácu ramena podporujú
svaly trupu. Ten je spevnený brušným svalstvom
a vystieračmi chrbta. Svaly dolných končatín okrem súčinnosti
s hornými končatinami pri pohybe zabezpečujú stabilitu
lode (najmä ohýbače stehna). Na kajaku sa pádluje
striedavo na oboch stranách, na rozdiel od kanoe, kde sa
pádluje len na jednej strane. Pohyb má cyklický charakter.
Práca svalov je dynamická so striedaním fáz krčenia
a vystierania.

Časté sú i zápaly spojiviek podmienené mechanicky vetrom, slnečným žiarením,
prašným prostredím. U pretekárov dochádza aj k zápalom
kože, ktorá sa trie o sedlo. Pri väčších nárazoch
podmienených nerovnosťou terénu sú zaznamenané u mužov
i poškodenia močovej rúry a žliaz okolo nej.
Vychádzajúc z charakteru úrazov a poškodení zdôrazňujeme
v úrazovej zábrane tieto opatrenia:
— prvoradou nutnosťou cyklistu je poznať a dodržiavať
pravidlá cestnej premávky,
— zdokonaľovať techniku a zlepšovať zručnosť jazdy,
— pred jazdou pravidelne kontrolovať technický stav bicykla
a jazdiť len na bezchybnom bicykli,
— nosiť ochranné časti výstroja — kožené helmy, ochranné
okuliare, rukavice, nalaketníky, vystužené oblečenie
na pleciach, ramenách a na nohaviciach,
— prísne dbať o hygienu kože sedacej časti a nohavíc, poznať
dátum predošlého očkovania (preočkovania) proti
tetanu.

Najčastejším mechanizmom vzniku
úrazu bol náraz na prekážku, spolujazdca, pád. I keď
charakter zranení je sčasti daný tým, že sa evidujú úrazy,
ktorých liečba trvá viac ako dva týždne, treba uviesť, že
najčastejšie sa našli nalomeniny a zlomeniny kostí, potom
zmliaždeniny, rany a iné. Zo zlomenín sú v popredí zlomeniny
kľúčnej kosti a zápästia.
Okrem úrazov sa u cyklistov vyskytujú ďalšie poškodenia
zdravia. Patria k nim katary horných dýchacích ciest,
na ktorých majú svoj podiel nepriaznivé poveternostné
podmienky, prípadne prašnosť ciest.

Pri bicyklovaní sa kladú na srdcovocievny systém značné
požiadavky. Svedčia o tom zmeny frekvencie pulzu pri
jazde, pohybujúce sa v rozmedzí maximálnych až submaximálnych
hodnôt. Pri tréningovej vytrvalostnej jazde sa
pozorovali nižšie frekvencie pulzu. Vplyv cyklistiky na organizmus
možno v dôsledku jej prevažne vytrvalostného
charakteru využiť v rekreačnej pohybovej aktivite na prevenciu
srdcovocievnych ochorení od mladosti. Po šesťdesiatich
rokoch sa odporúča len u tých, ktorí sa jej venovali
nepretržite, v dôsledku čoho je u nich nebezpečenstvo
vzniku úrazu podstatne menšie.
Pokiaľ ide o úrazovosť, cyklistika je v strede medzi pohybovými
aktivitami KLUVÁNEK S GRAUSOM pri
rozbore cyklistických úrazov zistili, že najviac úrazov vzniká
pri tréningu. Z príčin uvádzajú ako najčastejšiu prekážku
na ceste, potom nasleduje nevhodný terén, zlá
technika, kolízia a iné.

V minulosti sme často nachádzali u cyklistov mimoriadne
zhrubnuté svalstvo dolných končatín. Ako ukázali novšie
pozorovania mladých cyklistov, pri správne volenom
všestrannom tréningu dochádza k rovnomernému vývoju
celého organizmu. To dovoľuje venovať sa cyklistike už
v mladšom školskom veku. Prednosťou cyklistiky je možnosť
dávkovania zaťaženia, a to zmenou dĺžky vzdialenosti
a zmenou intenzity rýchlosti jazdy. Veľkosť zaťaženia pri
jazde ovplyvňuje aj voľba trate. Kopcovitý terén, zlý povrch
cesty náročnosť podstatne zvyšujú. Ďalším faktorom
vplývajúcim na zaťaženie je vietor.

Cyklistika je aj dobrým prostriedkom rozvoja rovnováhy,
lebo zdokonaľuje spoluprácu všetkých mechanizmov
podieľajúcich sa na jej udržiavaní. V pomerne veľkej
miere, najmä u pretekárov, na výkone sa podieľajú aj
rýchlostné schopnosti, Ide hlavne o schopnosť rýchlo reagovať,
o postreh. U pretekárov na dráhe má rýchlostná
pohybová aktivita, anaeróbna práca, rozhodujúci význam
pre vrcholný výkon.
V porovnaní s ostatnými pohybovými aktivitami pri
cyklistike hmotnosť tela nezaťažuje pohybový systém. Mimoriadne
významné je to hlavne u tých jedincov, ktorých
kĺby sú opotrebované, artroticky zmenené, a u ľudí s nadmernou
hmotnosťou.

Cyklistika rozvíja v najväčšej miere vytrvalostné schopnosti.
Preto u trénovaných cestných cyklistov pozorujeme
priaznivé adaptačné zmeny typické pre vytrvalostnú pohybovú
aktivitu, a to zníženú pokojovú frekvenciu pulzu,
zväčšené športové srdce, vysoké hodnoty maximálnej spotreby
kyslíka, maximálneho kyslíkového pulzu atď. Aeróbna
pracovná kapacita je veľmi vysoká.
K predpokladom potrebným na cyklistické pohyby musíme
na druhom mieste uviesť silu svalstva dolných končatín
dynamického charakteru. Horné končatiny a chrbtové
svalstvo sa viac zaťažujú statickou silou. Značný podiel na
špecifickom cyklistickom pohybe má obratnosť. V jej popredí
je nervovosvalová koordinácia medzi svalstvom dolných
končatín, horných končatín a trupu, ktorá umožňuje
vykonať rýchle zmeny smeru jazdy v dôsledku zmeny
vonkajších podmienok, registrovaných zrakovým analyzátorom.