Veľký význam

má i pre zachovanie vysokej pracovnej
výkonnosti, preto sa odporúča. Klasickým vzorom
vytrvalostnej pohybovej aktivity sú behy nad 1 500 m.
Pohybová aktivita silového charakteru zapája do činnosti
veľký počet svalových vlákien pracujúceho svalu. Jej
veľkosť zavisi od počtu motorických svalových jednotiek,
ktoré sa naraz sťahujú v jednotke času. Podmieňuje ich
schopnosť koncentrovať procesy podráždenia a útlmu. Sila
svalu závisí od veľkosti jeho prierezu. Jeden cm2 prierezu
svalu vyvinie u netrénovaných silu 39—45 N. Podľa toho
či sa pri silovom výkone mení dĺžka, alebo len napätie svalu,
hovoríme o dynamickej a statickej sile. Väčšie napätie
svalu sa dosiahne pri jeho maximálnom statickom stiahnutí.
Rozvojom sily mohutnie svalovina, zväčšuje sa plocha
svalových úponov, tvorba nových vlásočníc pôsobí na
zlepšenie prekrvenia svalu. Zdokonaľujú sa podmienené
pohybové reflexy, koncentrujú sa procesy podráždenia
a útlmu. Na pohybe sa zúčastňuje viac hybných jednotiek,
zvyšuje sa množstvo energetických látok vo svale, zlepšuje
sa anaeróbne uvoľňovanie energie.

Celková práca

vytrvalostnej pohybovej aktivity je napriek
nižšej intenzite veľmi veľká, spätá s veľkým výdajom energie.
Značne vyčerpáva organizmus, ktorý sa môže zotaviť
až po jej ukončení. Vzhľadom na veľkú náročnosť sa odporúča
maximálne rozvíjať vytrvalosť v tréningu športovcov
až po skončenom raste organizmu. Výnimkou je iba plávanie
(vzhľadom na špecifické vodné prostredie). V mladšom
veku sa rozvíja vytrvalosť len v spojení s obratnosťou
a rýchlosťou, pričom však nesmie dôjsť k vyčerpaniu organizmu,
k nadmernej strate energie potrebnej na rast organizmu,
čo by mohlo vyvolať vážne poruchy zdravia a spomalenie
rastu. U ľudí zrelého veku, ale aj v staršom veku
primeraná vytrvalostná pohybová aktivita je ideálnym
prostriedkom na udržanie vysokej funkčnej zdatnosti
a dobrého zdravotného stavu, najmä srdcovocievneho
systému.

Pohybová aktivita

vytrvalostného charakteru sa vykonáva
miernou intenzitou pomerne dlhý čas. Obyčajne ide
pritom o jednoduchý pohyb, ktorý sa opakovaním postupne
ekonomizuje. Do jeho vykonania sa zapájajú len najnutnejšie
svalové skupiny. Podmieňuje to dokonalá koordinácia
medzi podráždením a útlmom.
Rozhodujúcim činiteľom vytrvalostnej pohybovej aktivity
je aeróbna kapacita, ktorú stanovujeme maximálnou
spotrebou kyslíka za minútu. V podstate závisí od výkonnosti
srdcovocievneho a dýchacieho systému, od transportnej
kapacity krvi a oxidatívnej kapacity kostrového
svalstva. Pre dlhodobé pohybové činnosti trvajúce viac
hodín hrá dôležitú úlohu energetická rezerva vo svaloch
a v pečeni. Prevláda aeróbna práca (práca za súčasného
krytia kyslíka spotrebovaného pri zaťažení). Práca prebieha
v tzv. rovnovážnom stave organizmu, čo umožňuje
hlavne funkčný stav srdcovocievneho a dýchacieho systému.
V trénovanom organizme sa to prejavuje zväčšením
srdca, jeho ekonomickou činnosťou, t.j. väčším pulzovým
objemom a spomalenou frekvenciou srdcových sťahov.

Pohybové aktivity

rýchlostného charakteru možno charakterizovať
tým, že sa pri nich podáva maximálny výkon
v krátkej časovej jednotke. V dôsledku toho je celkove
vykonaná práca pomerne malá. Po výkone má organizmus
dostatok času na zotavenie. Schopnosť rýchleho striedania
podráždenia a útlmu v centrálnom nervovom systéme je
prvoradým predpokladom vysokej rýchlosti. Vďaka tejto
schopnosti sa môžu rýchlo za sebou striedať sťahy a uvoľnenia
svalov. Ďalšími predpokladmi rýchlosti sú: vysoká
nervovosvalová koordinácia, dobré prispôsobenie sa vegetatívneho
nervového systému, žliaz s vnútorným vylučovaním,
podieľajúcich sa na regulačných mechanizmoch
(najmä hypofýza a nadobličky).
Pri adaptácii na rýchlostné zaťaženie sa zlepší najmä
nervovosvalová dráždivosť a sila pracujúcich svalov. Využitie
kyslíka v pľúcach je väčšie. Organizmus vie pracovať
i bez dodávky kyslíka, na kyslíkový dlh a vie uvoľniť veľké
množstvo energie v krátkej časovej jednotke. Na to mu
slúži nahromadenie glykogénu a makroergických fosfátov
v organizme. Optimálne podmienky na rozvoj rýchlosti sú
v detstve od 10, roku, keď už má organizmus potrebné
funkčné a morfologické predpoklady. Klasickým príkladom
rýchlostnej pohybovej aktivity sú šprinty do 400 m.
Na začiatku sa má rýchlosť získavať najmä pomocou
prvkov obratnosti. Počas nerovnomerného vývoja organizmu
treba tréning rýchlosti prísne individualizovať.
Rýchlostnú pohybovú aktivitu môžeme vykonávať od mladosti
až do zrelého veku. Vo vyššom veku sa neodporúča
pre značné nároky na prispôsobivosť organizmu.

Ľudský organizmus reaguje na každú pohybovú činnosť
ako celok. Vedúcu úlohu má pritom centrálny nervový
systém. Podľa druhu pohybovej aktivity sa kladú rôzne
veľké požiadavky na jednotlivé orgánové systémy. Na
druhej strane treba zdôrazniť, že na akúkoľvek pohybovú
aktivitu je potrebná nielen jej hlavná, prevažujúca pohybová
schopnosť, ale aj ostatné schopnosti. Z fyziologického
hľadiska ide pritom o rýchlostné, vytrvalostné, silové
schopnosti a obratnosť.

Týka sa to najmä kôry nadobličiek,
ktorá produkuje kortikoidy. Menšie zmeny vznikajú na
hypofýze, podžalúdkovej a štítnej žľaze, ako i na ostatných
orgánoch. Ich sledovanie sa s pokrokom medicíny rozšíri,
čím sa získajú nové poznatky svedčiace o kladnom preventívnom
vplyve pravidelnej pohybovej aktivity na zdravotný
stav.

Priaznivé adaptačné zmeny vznikajú i na dýchacom systéme.
Hrudník trénovaných ľudí je širší, dýchacie svalstvo
lepšie vyvinuté. Pľúca vedia preventilovať väčšie množstvo
vzduchu, a tým dodať organizmu viac kyslíka. Trénovaní
dýchajú ekonomickejšie, pomalšie a hlbšie. V dôsledku
toho majú tiež podstatne väčšie rezervy na vykonávanie
náročnej vytrvalostnej pohybovej aktivity.
Pri pravidelnej pohybovej aktivite vznikajú významné
adaptačné zmeny na vegetatívnom nervovom systéme.
V dôsledku trénovanosti vegetatívny systém dokáže lepšie
a rýchlejšie kryť nároky ostatných orgánov. Tie sa vedia
rýchlejšie prispôsobiť požiadavkám, ktoré na ne kladie intenzita
pohybovej aktivity i zotavovanie. Hlavne pri vytrvalostnom
tréningu dochádza k preladeniu organizmu
parasympatikotonicky. Najvýznamnejšie sa to prejavuje
v spomalenej činnosti srdca a dýchania.
Ďalšie adaptačné zmeny prebiehajú na žľazách s vnútorným
vylučovaním.

Zmeny v krvi vyvoláva najmä vytrvalostný tréning.
Rastie celkový počet červených krviniek, červeného
krvného farbiva. Celkový objem krvi sa zvyšuje, v dôsledku
čoho sa zvyšuje neutralizačná a pufrovacia kapacita
krvi. Trénovaný organizmus vie preto odbúrať väčšie
množstvo kyslých odpadových produktov, čo obmedzuje
vznik pocitov únavy. Vplyvom pravidelnej vytrvalostnej
aktivity klesá hladina triglyceridov a cholesterolu v krvi.
Pri zaťažení u trénovaných sa využíva z krvi väčšie množstvo
kyslíka. Hladina kyseliny mliečnej a vodíkových iónov
pri submaximálnom zaťažení stúpa o to menej, čím je
človek lepšie trénovaný.

Vplyvom pravidelnej pohybovej aktivity vznikajú priaznivé
adaptačné zmeny na srdcovocievnom systéme. Charakterizované
sú vytvorením tzv. športového srdca. Rozhodujúci
vplyv na jeho vznik má pohybová aktivita vytrvalostného
charakteru. Športové srdce je zväčšené, jeho
objem je väčší. Svalovina srdca má zmnožené vlásočnice.
Počet sťahov . min ' je podstatne nižší, a to 40—60 . min1.
V pokoji pracuje s nižším minútovým objemom, s nižším
systolickým tlakom, takže sa namáha menej ako netrénované
srdce. V dôsledku toho je jeho celková denná práca
i napriek hodinovému tréningu menšia ako v prípade netrénovaného
srdca. Svoje veľké pracovné rezervy môže
plne využiť najmä pri vytrvalostnej pohybovej aktivite.
Krv preteká „športovým srdcom" pomalšie, cievy sú najmä
v pokročilom veku elastickejšie, vlásočnice sú bohatšie
rozvetvené. V dôsledku toho ľudia, ktorí sa venujú pohybovej
aktivite vytrvalostného charakteru, majú artériosklerotické
zmeny na srdci zriedkavejšie, prípadne k nim
dochádza neskôr, zriedkavejšie trpia na nedostatočnosť
vencovitých tepien srdca a vysoký krvný tlak.

Väčšie

množstvo fosfátov (adenozíntrifosfát a kreatínfosfát) napomáha
krátke výkony za anaeróbnych podmienok (bez
krytia kyslíka spotrebovaného pri práci). Vplyvom tréningu
sa vo svaloch zvyšuje množstvo minerálií (kálium,
kalcium, magnézium), ktoré ovplyvňujú ich dráždivosť
a schopnosť zmršťovania. Svaly trénovaných ľudí vedia
lepšie mobilizovať a využiť energetické zdroje. Druh pohybovej
aktivity vplýva na biologické katalyzátory svalstva.
Oxidatívne fermenty (pyruvátoxidáza, laktátdehydrogenáza)
sa množia vplyvom vytrvalostnej pohybovej
aktivity za oxidatívnych podmienok práce. Fermenty anaeróbneho
svalového metabolizmu, množiace sa pri tréningu
za anaeróbnych podmienok práce, sú predpokladom
na silové a rýchlostné výkony. Trénované svaly pracujú
ekonomickejšie, preto v porovnaní s netrénovanými spotrebujú
na rovnaký výkon menej kyslíka. Kyselina mliečna
sa v nich tvorí v menšej miere a aj k vzniku únavy dochádza
neskôr. Úmerne k šírke prierezu svalu rastie aj jeho
sila.

Všetky pohyby organizmu vykonáva kostrové svalstvo.
Vplyvom tréningu, najmä tréningu silového charakteru,
toto svalstvo hypertrofuje (zväčšuje sa jeho objem). Pohybová
aktivita vytrvalostného charakteru spôsobuje
hrubnutie červených svalových vlákien, silový tréning
hrubnutie bielych vlákien. Svaly môžu zhrubnúť až o 100 %.
Vo svaloch dochádza aj k zmnoženiu vlásočníc otvorením
„rezervných" vlásočníc, a tým k vzniku nových spojov medzi
nimi. Spolu s tým sa obohacujú svaly o látky potrebné
na pohybovú činnosť. Rastie najmä obsah glykogénu (živočíšneho
cukru), ktorý vie trénovaný organizmus využiť
vo väčšom rozsahu. Vytrvalostný tréning vyvoláva značné
zmnoženie myoglobínu, na ktorý sa viaže kyslík. Zvyšuje
tiež množstvo na fosfát bohatých mitochondrií (hrudkovi
tých alebo tyčinkovitých útvarov v plazme buniek).

Ak máme správne pochopiť komplexné pôsobenie pohybovej
aktivity na organizmus, musíme poznať jej vplyv na
jednotlivé časti ľudského tela.
Kosti tvoria mechanickú oporu tela, ktorá sa na pohyboch
podieľa pasívne. Okrem toho vytvárajú dutiny chrániace
životne dôležité orgány, ktoré sú ľahko zraniteľné.
Pri pohybovej aktivite pôsobí tlak a ťah na tvorbu, prípadne
prestavbu kostí, pričom sa zväčšuje najmä ich šírka.
Kompaktná časť kostí sa rozširuje. To isté platí aj
o chrupkách a väzivách, v dôsledku čoho ich možno viac
zaťažovať. Vo vnútri kostí vznikajú priaznivé morfologické
zmeny, ktoré kosť ako celok spevňujú a robia ju pružnejšou.
Kĺby sa stávajú pohyblivejšími. Pri preťažení
niektorých častí kostí dochádza k ich odbúravaniu. Pri následnom
nedostatočnom zaťažení kostí pohybovou aktivitou
podmienené priaznivé zmeny sa strácajú.

I keď

v ďalšom uvádzame priemerné trvanie zákazu pohybovej
aktivity po najčastejších akútnych ochoreniach,
pred jej opätovným začatím sa musíme vždy poradiť s lekárom.
Má to svoje opodstatnenie v tom, že napr. angínu
alebo chrípku môžu sprevádzať komplikácie, často nepoznaný
zápal srdcového svalu alebo obličiek. Pohybová aktivita
v prvom prípade môže zapríčiniť až úmrtie, v druhom
vážne zhoršenie stavu. Zákaz pohybovej aktivity platí i pri
zdanlivo bezvýznamnom narušení zdravotného stavu,
akým je napr. nádcha. Pri nej sa neodporúča zaťaženie
počas obdobia zvýšeného vylučovania hlienu. Pri chrípke
a horúčkovitých ochoreniach horných dýchacích ciest sa
zakazuje pohybová aktivita týždeň od ústupu teplôt a pred
jej opätovným začatím je nevyhnutná lekárska kontrola;
pri zápale priedušiek, kým trvá kašel; po zápale žalúdka a
čriev týždeň od vymiznutia príznakov ochorenia; pri zápale
spojiviek do jeho odoznenia, ale aj neskôr sa treba vyhýbať
prudkému slnečnému žiareniu, vetru a pri plávaní
používať ochranne okuliare.

Kontra indikácie rekreačnej pohybovej aktivity

Narušenia zdravotného stavu sú príčinou rôzne dlho
trvajúceho obmedzenia alebo zákazu vykonávania pohybovej
činnosti. Tí jednotlivci, ktorých zdravotný stav je
dlhodobo alebo natrvalo narušený, musia sa poradiť s le
károm, ktorý ho diagnostikoval, o tom. či môžu vykonávať
rekreačnú pohybovú aktivitu, prípadne spoločne určiť
jej najvhodnejší druh. Ak sa ošetrujúci lekár nevyjadrí
jednoznačne, požiadajú ho, aby ich poslal na príslušné telovýchovnolekárske
oddelenie a na ten cieľ si vyžiadajú
celú zdravotnú dokumentáciu. Vzhľadom na negatívny
dopad dlhodobého obmedzenia pohybovej aktivity na
zdravie je správne každý takýto zákaz prekonzultovať na
telovýchovnolekárskom oddelení.
Iná situácia je u inak zdravých jednotlivcov s akútnym
ochorením, alebo tých, ktorí vážnejšie porušili pravidlá
správnej životosprávy. Obe skutočnosti im automaticky
krátkodobo nedovoľujú vykonávať pravidelnú pohybovú
aktivitu. Ide pritom hlavne o:
— horúčkovité ochorenia,
— akútne štádiá všetkých i zdanlivo ľahkých, bezvýznamných
ochorení,
— zápalové ochorenia spojené s možnosťou rozsevu hnisu
z ložiska,
— stav nadmernej únavy, pokiaľ neprebehla ešte regenerácia,
— po priestupkoch v životospráve (nedostatok spánku,
požitie alkoholu atď.).

Počas akcie

treba mať stále na zreteli,
že cieľom je účasť na podujatí, a nie maximálny výkon. Intenzita
a trvanie pohybovej aktivity má vychádzať z úrovne
pripravenosti jednotlivých účastníkov, ktorí pred podujatím
dbajú na dodržiavanie správnej životosprávy so
zvláštnym dôrazom na dostatočný spánok a výživu pred
akciou. Rovnako po podujatí majú dodržať všetky hygienické
pravidlá (osprchovanie, prezlečenie, regenerácia.
náhrada stratenej tekutiny, minerálií atď.).
Menej rizikovými zo zdravotného hľadiska sú akcie masového
charakteru školskej mládeže. Učitelia poznajú
zdravotný stav a funkčnú zdatnosť žiakov, takže podstatne
lepšie môžu organizovať ich prípravu. Primeranú intenzitu
pohybovej aktivity pri vlastnom podujatí môžu riadiť tak,
že napríklad pri behu určia na čelo menej výkonných žiakov,
ktorých ostatní nesmú predbehnúť.
Konečným cieľom akcie masového charakteru by malo
byť, aby účastníci i naďalej pravidelne využívali rekreačnú
pohybovú aktivitu na udržiavanie dobrého zdravotného
stavu, primeranej funkčnej zdatnosti, teda aktívneho
zdravia. Usporiadatelia by mali preto informovať účastníkov
akcie o tom, kde v nej môžu pokračovať.

Navyše pri akciách

masového charakteru sa často zabúda na ochranné časti
výstroja, podceňuje sa oblečenie s odôvodnením, že nejde
o náročný výkon, v dôsledku čoho sa zvyšuje úrazovosť.
Ak majú akcie masového charakteru v plnom rozsahu
plniť svoje poslanie, treba dodržiavať tieto zdravotné zásady:
Účastník akcie masového charakteru musí pred začatím
prípravy navštíviť svojho obvodného, závodného, dorastového
alebo školského lekára. Ak nebol u neho v poslednom
období vyšetrený, požiada lekára o vyšetrenie aposúdenie, či je zo zdravotného hľadiska schopný pripraviť
sa na akciu. V kladnom prípade si to nechá potvrdiť na
osobitnom tlačive. Účasť na dostatočne dlhej pravidelnej
príprave by mali zabezpečiť usporiadatelia akcie, lebo len
tak klesne riziko poškodenia zdravia alebo úrazovosť.
Usporiadatelia akcie pri kontrole absolvovanej lekárskej
prehliadky sa presvedčia o tom, či oblečenie, výstroj
a ochranné súčasti spĺňajú všetky požiadavky. Pred akciou
masového charakteru je dôležité, aby sa každý účastník
primerane rozcvičil.

Akcie masového charakteru

Akcie masového charakteru kladú veľké nároky na
zdravotníckych pracovníkov nielen pre značný počet zúčastnených,
ale aj pre ich rôznorodú fyzickú pripravenosť.
Platia tu rovnaké zdravotné pravidlá ako v rekreačnej pohybovej
aktivite a vo výkonnostnom športe. Usporiadateľmi
týchto akcií bývajú podniky, školy, ROH, SZM
a iné spoločenské organizácie. Pretože majú menšie skúsenosti,
často zabúdajú dodržiavať základné zdravotné
pravidlá. Zameriavajú sa hlavne na účasť veľkého množstva
ľudí na akcii a nevenujú dostatočnú pozornosť príprave
účastníkov na podujatie. To má za následok, že účastníci
bývajú aj nepripravení jednotlivci, ktorí sa napriek
tomu pokúšajú podať maximálny výkon. Medzi účastníkmi
akcií masového charakteru sú často aj bývalí športovci,
ktorí dlhší čas netrénovali, takže stratili kondíciu, stali sa
menej obratnými, pomalšími, ich pohybové návyky sa
zhoršili. V snahe podať rovnaký výkon ako v minulosti dochádza
u nich zvyčajne k zraneniam.

Organizačný činiteľ

je prvoradým predpokladom, aby
sa mohli v úrazovej zábrane naplno uplatniť predtým spomínané
zásady. Preto sú pre účinnú úrazovú zábranu
v športe rozhodujúci cvičitelia, tréneri, rozhodcovia,
funkcionári, organizační pracovníci. Bez ich svedomitej
práce, bez rešpektovania zásad úrazovej zábrany sa nedá
v plnej miere predísť negatívnemu pôsobeniu činiteľov
podmieňujúcich úraz.
Dôležitým predpokladom na zabránenie vzniku úrazov
je dodržiavanie špecifických, ale i základných pravidiel
úrazovej zábrany. Ide hlavne o pravidelnosť vykonávania
pohybovej aktivity; pred jej opätovným začatím po úraze
a po ochorení treba vyhľadať lekára a poradiť sa s ním; nevykonávať
pohybovú aktivitu pri únave, rozrušení, nevyspatí,
pod vplyvom alkoholu, chorý; dodržiavať disciplínu,
sústrediť sa na výkon, dodržiavať pokyny cvičiteľa,
trénera pri organizovanej pohybovej aktivite a ďalšie.

Činiteľ vonkajšieho prostredia

hrá v predchádzaní úrazov
dôležitú úlohu. Musíme naň myslieť najmä pri náhlych
zmenách poveternostných podmienok. Zvlášť dôležité
je to pri pohybových aktivitách vykonávaných v zime vo
voľnej prírode. V lete vo vysokých horách a na veľkých
vodných plochách hmla, dážď, vietor, sneženie spôsobujú
mnoho úrazov. V zime sú tiež nebezpečné náhle zmeny
teploty, ktoré podstatne menia kvalitu snehu. V uzatvorených
priestoroch dbáme na poriadok, na uskladnenie jednotlivých
predmetov tak, aby nezapríčinili úraz. Dôležitý
význam v úrazovej zábrane má i primerané osvetlenie,
teplota a vlhkosť vzduchu.

Objektívny činiteľ

je daný druhom pohybovej aktivity,
metodikou a pravidlami. Negatívne pôsobenie objektívnych
činiteľov podstatne zmenšuje správne rozcvičenie
pred vlastnou pohybovou činnosťou.
Technický činiteľ spôsobuje vznik úrazov, keď sa používa
nesprávny výstroj, náčinie, náradie, ak športujúci odmietajú
nosiť ochranné časti odevu. Na druhom mieste
možno spomenúť nesprávnu, terénu neprispôsobenú
obuv. Zvláštny dôraz kladieme na pravidelnú kontrolu náčinia
a náradia, žineniek, doskočísk, záchranných sietí
atď.

Činiteľ druhej osoby

sa môže na vzniku úrazu podieľať
priamo (súper, spoluhráč, cvičiteľ), alebo nepriamo (rozhodca,
obecenstvo, cvičiteľ, tréner). Spoluhráčom spôsobený
úraz býva takmer vždy neúmyselný. Ak úraz spôsobí
súper, môže ísť o úmyselný i o neúmyselný úraz. Dochádza
k nim po zrážke, nastavení nohy, kopnutí zozadu atď.
Cvičiteľ sa priamo na vzniku úrazu podieľa vtedy, keď nedodržuje
metodický postup, keď nevedie zverencov správne,
lebo ich dokonale nepozná. Nepriamo sa na vzniku
úrazu najčastejšie podieľa cvičiteľ, tréner a funkcionári,
keď v športových hrách tolerujú nedovolené zákroky, keď
dovolia súťažiť na nedostatočne upravenom teréne. Aj
obecenstvo môže v športových hrách vyprovokovať aktérov
k surovej hre, niekedy priamo zaviniť úraz, napr. hádzaním
predmetov, vbehnutím do cesty atď. To sú však
problémy súťažného športu, ktoré by sa v rekreačnej pohybovej
aktivite nemali vyskytovať.