Pohybové aktivity

rýchlostného charakteru možno charakterizovať
tým, že sa pri nich podáva maximálny výkon
v krátkej časovej jednotke. V dôsledku toho je celkove
vykonaná práca pomerne malá. Po výkone má organizmus
dostatok času na zotavenie. Schopnosť rýchleho striedania
podráždenia a útlmu v centrálnom nervovom systéme je
prvoradým predpokladom vysokej rýchlosti. Vďaka tejto
schopnosti sa môžu rýchlo za sebou striedať sťahy a uvoľnenia
svalov. Ďalšími predpokladmi rýchlosti sú: vysoká
nervovosvalová koordinácia, dobré prispôsobenie sa vegetatívneho
nervového systému, žliaz s vnútorným vylučovaním,
podieľajúcich sa na regulačných mechanizmoch
(najmä hypofýza a nadobličky).
Pri adaptácii na rýchlostné zaťaženie sa zlepší najmä
nervovosvalová dráždivosť a sila pracujúcich svalov. Využitie
kyslíka v pľúcach je väčšie. Organizmus vie pracovať
i bez dodávky kyslíka, na kyslíkový dlh a vie uvoľniť veľké
množstvo energie v krátkej časovej jednotke. Na to mu
slúži nahromadenie glykogénu a makroergických fosfátov
v organizme. Optimálne podmienky na rozvoj rýchlosti sú
v detstve od 10, roku, keď už má organizmus potrebné
funkčné a morfologické predpoklady. Klasickým príkladom
rýchlostnej pohybovej aktivity sú šprinty do 400 m.
Na začiatku sa má rýchlosť získavať najmä pomocou
prvkov obratnosti. Počas nerovnomerného vývoja organizmu
treba tréning rýchlosti prísne individualizovať.
Rýchlostnú pohybovú aktivitu môžeme vykonávať od mladosti
až do zrelého veku. Vo vyššom veku sa neodporúča
pre značné nároky na prispôsobivosť organizmu.