Pohybová aktivita

Pohybová aktivita vytrvalostného charakteru sa vykonáva
miernou intenzitou pomerne dlhý čas. Obyčajne ide
pritom o jednoduchý pohyb, ktorý sa opakovaním postupne
ekonomizuje. Do jeho vykonania sa zapájajú len najnutnejšie
svalové skupiny. Podmieňuje to dokonalá koordinácia
medzi podráždením a útlmom.
Rozhodujúcim činiteľom vytrvalostnej pohybovej aktivity
je aeróbna kapacita, ktorú stanovujeme maximálnou
spotrebou kyslíka za minútu. V podstate závisí od výkonnosti
srdcovocievneho a dýchacieho systému, od transportnej
kapacity krvi a oxidatívnej kapacity kostrového
svalstva. Pre dlhodobé pohybové činnosti trvajúce viac
hodín hrá dôležitú úlohu energetická rezerva vo svaloch
a v pečeni. Prevláda aeróbna práca (práca za súčasného
krytia kyslíka spotrebovaného pri zaťažení). Práca prebieha
v tzv. rovnovážnom stave organizmu, čo umožňuje
hlavne funkčný stav srdcovocievneho a dýchacieho systému.
V trénovanom organizme sa to prejavuje zväčšením
srdca, jeho ekonomickou činnosťou, t.j. väčším pulzovým
objemom a spomalenou frekvenciou srdcových sťahov.
Celková práca vytrvalostnej pohybovej aktivity je napriek
nižšej intenzite veľmi veľká, spätá s veľkým výdajom energie.
Značne vyčerpáva organizmus, ktorý sa môže zotaviť
až po jej ukončení. Vzhľadom na veľkú náročnosť sa odporúča
maximálne rozvíjať vytrvalosť v tréningu športovcov
až po skončenom raste organizmu. Výnimkou je iba plávanie
(vzhľadom na špecifické vodné prostredie). V mladšom
veku sa rozvíja vytrvalosť len v spojení s obratnosťou
a rýchlosťou, pričom však nesmie dôjsť k vyčerpaniu organizmu,
k nadmernej strate energie potrebnej na rast organizmu,
čo by mohlo vyvolať vážne poruchy zdravia a spomalenie
rastu. U ľudí zrelého veku, ale aj v staršom veku
primeraná vytrvalostná pohybová aktivita je ideálnym
prostriedkom na udržanie vysokej funkčnej zdatnosti
a dobrého zdravotného stavu, najmä srdcovocievneho

systému. Veľký význam má i pre zachovanie vysokej pracovnej
výkonnosti, preto sa odporúča. Klasickým vzorom
vytrvalostnej pohybovej aktivity sú behy nad 1 500 m.
Pohybová aktivita silového charakteru zapája do činnosti
veľký počet svalových vlákien pracujúceho svalu. Jej
veľkosť zavisi od počtu motorických svalových jednotiek,
ktoré sa naraz sťahujú v jednotke času.

Lidský organismus

Ľudský organizmus reaguje na každú pohybovú činnosť
ako celok. Vedúcu úlohu má pritom centrálny nervový
systém. Podľa druhu pohybovej aktivity sa kladú rôzne
veľké požiadavky na jednotlivé orgánové systémy. Na
druhej strane treba zdôrazniť, že na akúkoľvek pohybovú
aktivitu je potrebná nielen jej hlavná, prevažujúca pohybová
schopnosť, ale aj ostatné schopnosti. Z fyziologického
hľadiska ide pritom o rýchlostné, vytrvalostné, silové
schopnosti a obratnosť.
Pohybové aktivity rýchlostného charakteru možno charakterizovať
tým, že sa pri nich podáva maximálny výkon
v krátkej časovej jednotke. V dôsledku toho je celkove
vykonaná práca pomerne malá. Po výkone má organizmus
dostatok času na zotavenie. Schopnosť rýchleho striedania
podráždenia a útlmu v centrálnom nervovom systéme je
prvoradým predpokladom vysokej rýchlosti. Vďaka tejto
schopnosti sa môžu rýchlo za sebou striedať sťahy a uvoľnenia
svalov. Ďalšími predpokladmi rýchlosti sú: vysoká
nervovosvalová koordinácia, dobré prispôsobenie sa vegetatívneho
nervového systému, žliaz s vnútorným vylučovaním,
podieľajúcich sa na regulačných mechanizmoch
(najmä hypofýza a nadobličky).
Pri adaptácii na rýchlostné zaťaženie sa zlepší najmä
nervovosvalová dráždivosť a sila pracujúcich svalov. Využitie
kyslíka v pľúcach je väčšie. Organizmus vie pracovať
i bez dodávky kyslíka, na kyslíkový dlh a vie uvoľniť veľké
množstvo energie v krátkej časovej jednotke. Na to mu
slúži nahromadenie glykogénu a makroergických fosfátov
v organizme. Optimálne podmienky na rozvoj rýchlosti sú
v detstve od 10, roku, keď už má organizmus potrebné
funkčné a morfologické predpoklady. Klasickým príkladom
rýchlostnej pohybovej aktivity sú šprinty do 400 m.
Na začiatku sa má rýchlosť získavať najmä pomocou
prvkov obratnosti. Počas nerovnomerného vývoja organizmu
treba tréning rýchlosti prísne individualizovať.
Rýchlostnú pohybovú aktivitu môžeme vykonávať od mladosti
až do zrelého veku. Vo vyššom veku sa neodporúča
pre značné nároky na prispôsobivosť organizmu. Rých

lostne zaťaženie v primeranom rozsahu podporuje rast do
výšky. Ak sa objem neúnosne zvyšuje, môže podmieniť
neželateľnú povahovú výbušnosť.

Chemické zloženie

Čerstvé aj vysušené
kvety obsahujú éterický olej
0,5 — 1 %. Najvyšší obsah silice majú
kvety v čase plného kvitnutia. Obsahuje
ešte okolo 10 % trieslovín. Silica obsahuje
linalylacetát (30—60 %) a iné linalylestery,
bornylacetát, a-terpineol,
25—45 % linalolu, malé množstvo geraniolu
a iné.
Účinok a použitie. Kvety levandule
majú utišujúce a slabo sedatívne
účinky pri závratoch, migréne, nespavosti,
neurasténii, nervovom preťažení
a hystérii. Používajú sa ako spazmolytický
prostriedok pri žalúdočných, črevných
a obličkových kolikách. Droga
účinkuje tiež cholagogicky (žlčopudne)
pri žlčovej dyskinéze, vetropudne pri
meteorizme, ako aj diureticky. Éterický
olej vo forme masáží pôsobí povzbudzujúco
a rozpustený v liehu sa používa na
masáže pri reumatických bolestiach
a neuralgii. Vo forme kúpeľov sa použi-
41. Levanduľa úzkolistá — Lavandula angustifolia Mill.
Hluchavkovité — Lamiaceae
va na liečenie neurózy a kožných ochorení.
Kvety majú aj baktericídny účinok.
Používajú sa vo forme záparu. Dve
polievkové lyžice drogy zalejeme
Lipovité — Tiliaceue
Sú to stromy vysoké 20—30 m so širokou
korunou. Listy sú striedavé, na
dlhých stopkách, nepravidelne srdcovité,
na okraji jemne pílkovité, v pazuchách
s prílistkami. Listy malolistej lipy
sú na líci tmavozelené a na rube modrastozelené
so žltočervenými chĺpkami.
Listy lipy veľkolistej majú na rube belavé
chĺpky. Kvety sú usporiadané do
vidlíc. Ich stopka je asi do polovičky
zrastená s veľkým kožovitým, holým
listeňom. Kvetné vidlice malolistej lipy
sa skladajú zvyčajne z 5 — 7 kvetov a veľkolistej
lipy z 2—6 kvetov. Kvety malolistej
lipy sú Žltkastobiele a veľkolistej
400 ml vriacej vody a necháme vylúhovať
20 minút. Po precedení záparu
musíme užívať šesťkrát denne 80 ml
15 minút pred jedlom a 30 minút po
jedle.
svetložlté. Kalich oboch druhov je päťpočetný,
koruna nie je zrastená. Tyčiniek
je veľa. Malolistá lipa kvitne v lete
(jún—júl) pred lipou veľkolistou.
Lipy rastú v prírode na mierne
vlhkých pôdach, v miešaných listnatých
lesoch, môžu rásť aj po okrajoch ciest
alebo na kamenistých stranách ako krovité
porasty. Lipy sa môžu vysádzať aj
ako parkové stromy, prípadne do
alejí.
Droga. Kvet lipy — Flos tiliae.
Lipové kvety zbierame s listeňom
alebo bez v čase kvitnutia (jún—júl).
Najskôr kvitne lipa malolistá. Pri zbieraní
treba dávať pozor, aby sa kvety
nepotlačili a nepozliepali, pretože sa
môžu zapariť a pri sušení potom stmavnúť.
Sušia sa v tieni alebo v sušiarni pri
teplote do 45 °C. Droga je vysušená,
keď sa pri ohnutí lámu kvetné stopky. Po
vysušení sa droga musí chrániť pred
priamym slnečným svetlom, v opačnom
prípade zbelie. Suché kvety sú svetložlté
so žltozeleným listeňom, príjemne voňajú
a majú sladkohorkú chuť. Droga sa
uskladňuje na tienistom, vzdušnom a suchom
mieste a môže mať vlhkosť najviac
13 %.