Ananas sativus

VNITRNíPOUŽITí
~ Ananasová štáva obsahuje látky zabranující prilnutí
choroboplodných bakterií ke stenám mocových cest.
Klinické výzkumy dokázaly, že pravidelné pití asi 500 ml
ananasové štávy denne dusledne predchází bakteriálním
infekcímmocové soustavy,zvlášte pak mocového mechýre.
Ananas je hodnotným zdrojem manganu, stopového
prvku duležitého pro profylaxi osteoporózy (rídnutí kostO
a její lécbu. Plody jsou chutné cerstvé i ruzne tepelne
upravené.
Pravidelná konzumace ananasu muže zmírnit prniš silnou
menstruaci; u starších osob snižuje riziko zlomenin.
VNEJší POUŽITí
~ Muže pomáhat pri lécbe kožních infekcí
vzhledem ke svým bakteriocidním a antivirovýmúcinkum.
" ~ŠT
(Grossularia)
Angrešt je rostlina v našem klimatickém
pásmu velmi rozšírená. S divoce
rostoucím angreštem se mužeme
setkat v Asii, strední Evrope a Severní
Americe. Výhonky tohoto vytrvalého
kere jsou pokryté ruzne velikými
- podle druhu odrudy - ostny. Vetšina
odrud má výhonky neohebné, rovné,
listy troj nebo peticlenné s vroubkovaným
okrajem. Angrešt je snadný
pro pestování a odolný vuci mrazu.
Plody se sklízejí na prelomu cervna
a cervence.
POZOR!
Osobám náchylným k onemocnení
ledvinovými kameny se nedoporucuje jíst
angrešt ve vetším množství. Tyto plody
obsahují mnoho štavelanu, které mohou
zpusobit tvorbu kaménku
v mocových cestách. Angrešt je bohatým
zdrojem vitaminu C.

Ananas sativus

Pestují se ruzné odrudy této rostliny.
Plody se mohou lišit barvou slupky
- od zelené, pres ruzné odstíny žluté
až po cervenou. O zralosti ananasu
rozhoduje jeho mekkost, ne barva.
Ješte v XVIII. století byl ananas
považován za ovoce králu, v Evrope
se ho podarilo poprvé vypestovat
v Anglii v roce 1672.
Ananas je vytrvalá rostlina
puvodem z Brazílie. Dnes se
pestuje také na Kube, Floride,
v Puerto Rico, Africe a Asii.
Tato rostlina nepotrebuje
mnoho vody, svým vzhledem
se podobá agáve nebo juce.
Ananasovník vytvárí ružici
prízemních listu. Zjejího stredu
vyrustá kvetonosný stonek.
Plodem jsou bobule, které srustají
se zdužnatelýmispodinami
listenu a se zdužnatelým vretenem
kvetenství a vytvárejí
tak plodenství, na jehož vrcholuje
opet listová ružice.
Plod bez koruny je vysoký
10-20cm,jeho váha dosahuje 5 kg.
Úcinné látky
v ananasu pusobí
prouzánetliv~podobne
jako aspirin, apodporují
hojení
zlomenin.

Pohybová aktivita

Podmieňuje ich
schopnosť koncentrovať procesy podráždenia a útlmu. Sila
svalu závisí od veľkosti jeho prierezu. Jeden cm2 prierezu
svalu vyvinie u netrénovaných silu 39—45 N. Podľa toho
či sa pri silovom výkone mení dĺžka, alebo len napätie svalu,
hovoríme o dynamickej a statickej sile. Väčšie napätie
svalu sa dosiahne pri jeho maximálnom statickom stiahnutí.
Rozvojom sily mohutnie svalovina, zväčšuje sa plocha
svalových úponov, tvorba nových vlásočníc pôsobí na
zlepšenie prekrvenia svalu. Zdokonaľujú sa podmienené
pohybové reflexy, koncentrujú sa procesy podráždenia
a útlmu. Na pohybe sa zúčastňuje viac hybných jednotiek,
zvyšuje sa množstvo energetických látok vo svale, zlepšuje
sa anaeróbne uvoľňovanie energie.
Mimoriadne nároky kladie pohybová aktivita silového
charakteru na srdcovocievny systém. Stiahnutím svalu sa
v ňom zmenší prúdenie krvi a zhorší sa zásobovanie kyslíkom.
Pri silovom výkone je spravidla dýchanie zastavené
uzatvorením hlasivkovej štrbiny. V dôsledku toho sa zvýši
vnútrohrudný a vnútrobrušný tlak. čo spôsobuje zhoršený
odtok krvi do srdca, jej nedostatočné okysličovanie
v pľúcach. Tým silová pohybová aktivita značne zaťažuje
srdcovocievny systém, preto môžeme maximálnu silu rozvíjať
až po ukončení rastu, lebo značné zhrubnutie svalstva
by mohlo obmedziť rast kosti do dĺžky. V období dospievania
sa rozvíja sila len spolu s pohybovou aktivitou
obratnostneho a rýchlostného charakteru. Pohybová aktivita
silového charakteru pre sťažené pracovné podmienky
srdcovocievneho systému nie je vhodná ani pre ľudí
v staršom veku. Typickou silovou pohybovou aktivitou je
vzpieranie.
Pri pohybovej aktivite obratnostneho charakteru sa

strieda krátkotrvajúce zaťaženie s oddychom. Zaťaženie
je charakterizované dokonalou koordináciou svalových
skupín, pričom ako rozhodujúca zložka neprevláda ani
rýchlosť ani sila ani vytrvalosť. Intenzita pohybov nebýva
vysoká a aj celkove vykonaná práca je malá. Rozhodujúcu
úlohu zohráva centrálny nervový systém, vytvárajúci
vzťahy medzi podráždením a útlmom. Opakovaním pohybu
sa osvojujú nové pohybové návyky, ktoré sa realizujú
s ekonomickým výdajom energie, pričom sa môžu navzájom
rôzne spájať. Čím väčšie množstvo pohybových návykov
človek zvládne, tým sa stáva obratnejším. Vzhľadom
na rozhodujúci význam centrálneho nervového systému
najlepšie podmienky na rozvoj obratnosti sú medzi 6. až
10. rokom, keď je plastickosť nervového systému najväčšia.
Obratnosť možno rozvíjať v každom veku okrem neskorej
staroby. Tu sa obmedzuje pre menšiu kĺbovú pohyblivosť
a riziko zranenia. Ľudia s vysokou úrovňou obratnosti
majú všetky organy úmerne rozvinuté.

Pohybová aktivita

Pohybová aktivita vytrvalostného charakteru sa vykonáva
miernou intenzitou pomerne dlhý čas. Obyčajne ide
pritom o jednoduchý pohyb, ktorý sa opakovaním postupne
ekonomizuje. Do jeho vykonania sa zapájajú len najnutnejšie
svalové skupiny. Podmieňuje to dokonalá koordinácia
medzi podráždením a útlmom.
Rozhodujúcim činiteľom vytrvalostnej pohybovej aktivity
je aeróbna kapacita, ktorú stanovujeme maximálnou
spotrebou kyslíka za minútu. V podstate závisí od výkonnosti
srdcovocievneho a dýchacieho systému, od transportnej
kapacity krvi a oxidatívnej kapacity kostrového
svalstva. Pre dlhodobé pohybové činnosti trvajúce viac
hodín hrá dôležitú úlohu energetická rezerva vo svaloch
a v pečeni. Prevláda aeróbna práca (práca za súčasného
krytia kyslíka spotrebovaného pri zaťažení). Práca prebieha
v tzv. rovnovážnom stave organizmu, čo umožňuje
hlavne funkčný stav srdcovocievneho a dýchacieho systému.
V trénovanom organizme sa to prejavuje zväčšením
srdca, jeho ekonomickou činnosťou, t.j. väčším pulzovým
objemom a spomalenou frekvenciou srdcových sťahov.
Celková práca vytrvalostnej pohybovej aktivity je napriek
nižšej intenzite veľmi veľká, spätá s veľkým výdajom energie.
Značne vyčerpáva organizmus, ktorý sa môže zotaviť
až po jej ukončení. Vzhľadom na veľkú náročnosť sa odporúča
maximálne rozvíjať vytrvalosť v tréningu športovcov
až po skončenom raste organizmu. Výnimkou je iba plávanie
(vzhľadom na špecifické vodné prostredie). V mladšom
veku sa rozvíja vytrvalosť len v spojení s obratnosťou
a rýchlosťou, pričom však nesmie dôjsť k vyčerpaniu organizmu,
k nadmernej strate energie potrebnej na rast organizmu,
čo by mohlo vyvolať vážne poruchy zdravia a spomalenie
rastu. U ľudí zrelého veku, ale aj v staršom veku
primeraná vytrvalostná pohybová aktivita je ideálnym
prostriedkom na udržanie vysokej funkčnej zdatnosti
a dobrého zdravotného stavu, najmä srdcovocievneho

systému. Veľký význam má i pre zachovanie vysokej pracovnej
výkonnosti, preto sa odporúča. Klasickým vzorom
vytrvalostnej pohybovej aktivity sú behy nad 1 500 m.
Pohybová aktivita silového charakteru zapája do činnosti
veľký počet svalových vlákien pracujúceho svalu. Jej
veľkosť zavisi od počtu motorických svalových jednotiek,
ktoré sa naraz sťahujú v jednotke času.

Lidský organismus

Ľudský organizmus reaguje na každú pohybovú činnosť
ako celok. Vedúcu úlohu má pritom centrálny nervový
systém. Podľa druhu pohybovej aktivity sa kladú rôzne
veľké požiadavky na jednotlivé orgánové systémy. Na
druhej strane treba zdôrazniť, že na akúkoľvek pohybovú
aktivitu je potrebná nielen jej hlavná, prevažujúca pohybová
schopnosť, ale aj ostatné schopnosti. Z fyziologického
hľadiska ide pritom o rýchlostné, vytrvalostné, silové
schopnosti a obratnosť.
Pohybové aktivity rýchlostného charakteru možno charakterizovať
tým, že sa pri nich podáva maximálny výkon
v krátkej časovej jednotke. V dôsledku toho je celkove
vykonaná práca pomerne malá. Po výkone má organizmus
dostatok času na zotavenie. Schopnosť rýchleho striedania
podráždenia a útlmu v centrálnom nervovom systéme je
prvoradým predpokladom vysokej rýchlosti. Vďaka tejto
schopnosti sa môžu rýchlo za sebou striedať sťahy a uvoľnenia
svalov. Ďalšími predpokladmi rýchlosti sú: vysoká
nervovosvalová koordinácia, dobré prispôsobenie sa vegetatívneho
nervového systému, žliaz s vnútorným vylučovaním,
podieľajúcich sa na regulačných mechanizmoch
(najmä hypofýza a nadobličky).
Pri adaptácii na rýchlostné zaťaženie sa zlepší najmä
nervovosvalová dráždivosť a sila pracujúcich svalov. Využitie
kyslíka v pľúcach je väčšie. Organizmus vie pracovať
i bez dodávky kyslíka, na kyslíkový dlh a vie uvoľniť veľké
množstvo energie v krátkej časovej jednotke. Na to mu
slúži nahromadenie glykogénu a makroergických fosfátov
v organizme. Optimálne podmienky na rozvoj rýchlosti sú
v detstve od 10, roku, keď už má organizmus potrebné
funkčné a morfologické predpoklady. Klasickým príkladom
rýchlostnej pohybovej aktivity sú šprinty do 400 m.
Na začiatku sa má rýchlosť získavať najmä pomocou
prvkov obratnosti. Počas nerovnomerného vývoja organizmu
treba tréning rýchlosti prísne individualizovať.
Rýchlostnú pohybovú aktivitu môžeme vykonávať od mladosti
až do zrelého veku. Vo vyššom veku sa neodporúča
pre značné nároky na prispôsobivosť organizmu. Rých

lostne zaťaženie v primeranom rozsahu podporuje rast do
výšky. Ak sa objem neúnosne zvyšuje, môže podmieniť
neželateľnú povahovú výbušnosť.

Vplyv základných rekreačných pohybových aktivít na organizmus a rozvoj pohybových a funkčných schopností

Ak máme správne pochopiť komplexné pôsobenie pohybovej
aktivity na organizmus, musíme poznať jej vplyv na
jednotlivé časti ľudského tela.
Kosti tvoria mechanickú oporu tela, ktorá sa na pohyboch
podieľa pasívne. Okrem toho vytvárajú dutiny chrániace
životne dôležité orgány, ktoré sú ľahko zraniteľné.
Pri pohybovej aktivite pôsobí tlak a ťah na tvorbu, prípadne
prestavbu kostí, pričom sa zväčšuje najmä ich šírka.
Kompaktná časť kostí sa rozširuje. To isté platí aj
o chrupkách a väzivách, v dôsledku čoho ich možno viac
zaťažovať. Vo vnútri kostí vznikajú priaznivé morfologické
zmeny, ktoré kosť ako celok spevňujú a robia ju pružnejšou.
Kĺby sa stávajú pohyblivejšími. Pri preťažení
niektorých častí kostí dochádza k ich odbúravaniu. Pri následnom
nedostatočnom zaťažení kostí pohybovou aktivitou
podmienené priaznivé zmeny sa strácajú.
Všetky pohyby organizmu vykonáva kostrové svalstvo.
Vplyvom tréningu, najmä tréningu silového charakteru,
toto svalstvo hypertrofuje (zväčšuje sa jeho objem). Pohybová
aktivita vytrvalostného charakteru spôsobuje
hrubnutie červených svalových vlákien, silový tréning
hrubnutie bielych vlákien. Svaly môžu zhrubnúť až o 100 %.
Vo svaloch dochádza aj k zmnoženiu vlásočníc otvorením
„rezervných" vlásočníc, a tým k vzniku nových spojov medzi
nimi. Spolu s tým sa obohacujú svaly o látky potrebné
na pohybovú činnosť. Rastie najmä obsah glykogénu (živočíšneho
cukru), ktorý vie trénovaný organizmus využiť
vo väčšom rozsahu. Vytrvalostný tréning vyvoláva značné
zmnoženie myoglobínu, na ktorý sa viaže kyslík. Zvyšuje
tiež množstvo na fosfát bohatých mitochondrií (hrudkovi

tých alebo tyčinkovitých útvarov v plazme buniek). Väčšie
množstvo fosfátov (adenozíntrifosfát a kreatínfosfát) napomáha
krátke výkony za anaeróbnych podmienok (bez
krytia kyslíka spotrebovaného pri práci). Vplyvom tréningu
sa vo svaloch zvyšuje množstvo minerálií (kálium,
kalcium, magnézium), ktoré ovplyvňujú ich dráždivosť
a schopnosť zmršťovania. Svaly trénovaných ľudí vedia
lepšie mobilizovať a využiť energetické zdroje. Druh pohybovej
aktivity vplýva na biologické katalyzátory svalstva.
Oxidatívne fermenty (pyruvátoxidáza, laktátdehydrogenáza)
sa množia vplyvom vytrvalostnej pohybovej
aktivity za oxidatívnych podmienok práce. Fermenty anaeróbneho
svalového metabolizmu, množiace sa pri tréningu
za anaeróbnych podmienok práce, sú predpokladom
na silové a rýchlostné výkony. Trénované svaly pracujú
ekonomickejšie, preto v porovnaní s netrénovanými spotrebujú
na rovnaký výkon menej kyslíka. Kyselina mliečna
sa v nich tvorí v menšej miere a aj k vzniku únavy dochádza
neskôr. Úmerne k šírke prierezu svalu rastie aj jeho
sila.
Vplyvom pravidelnej pohybovej aktivity vznikajú priaznivé
adaptačné zmeny na srdcovocievnom systéme. Charakterizované
sú vytvorením tzv. športového srdca. Rozhodujúci
vplyv na jeho vznik má pohybová aktivita vytrvalostného
charakteru. Športové srdce je zväčšené, jeho
objem je väčší. Svalovina srdca má zmnožené vlásočnice.
Počet sťahov . min ' je podstatne nižší, a to 40—60 . min1.
V pokoji pracuje s nižším minútovým objemom, s nižším
systolickým tlakom, takže sa namáha menej ako netrénované
srdce. V dôsledku toho je jeho celková denná práca
i napriek hodinovému tréningu menšia ako v prípade netrénovaného
srdca. Svoje veľké pracovné rezervy môže
plne využiť najmä pri vytrvalostnej pohybovej aktivite.
Krv preteká „športovým srdcom" pomalšie, cievy sú najmä
v pokročilom veku elastickejšie, vlásočnice sú bohatšie
rozvetvené. V dôsledku toho ľudia, ktorí sa venujú pohybovej
aktivite vytrvalostného charakteru, majú artériosklerotické
zmeny na srdci zriedkavejšie, prípadne k nim

dochádza neskôr, zriedkavejšie trpia na nedostatočnosť
vencovitých tepien srdca a vysoký krvný tlak.
Zmeny v krvi vyvoláva najmä vytrvalostný tréning.
Rastie celkový počet červených krviniek, červeného
krvného farbiva.