Volejbal

Jednou z najrozšírenejších hier u nás je volejbal, najmä
jeho rekreačná forma. Podmieňuje to malá priestorová
náročnosť. I keď po prechode do telocviční stal sa volejbal
celoročnou pohybovou aktivitou, väčšinou sa hrá vonku.
Ak je povrch ihriska bezprašný s dostatkom zelene v okolí,
z hygienického hľadiska spĺňa podmienky dobrého prostredia.
Pri pravidelnej hre majú vonkajšie poveternostné
podmienky kladný vplyv na zvyšovanie otužilosti organizmu.
Volejbal v halách a telocvičniach je zdravotne menej
hodnotný, avšak dovoľuje venovať sa mu celý rok.
Z kineziologickej stránky je v popredí schopnosť výskoku
a sila úderu pri smeči. Pri volejbalových činnostiach
hrá dôležitú úlohu dokonalá prstová technika, správna koordinácia
dolných, horných končatín a trupu.
Volejbal podporuje všestranný rozvoj pohybových
schopností, ako aj morálnych a vôľových vlastností. Rýchle
striedanie herných situácií kladie nároky na telesnú,
technickú, taktickú a psychickú pripravenosť. Rozhodujúce
sú rýchlostné schopnosti, ktoré sú úzko späté s obratnosťou,
silovými schopnosťami a sčasti i so špeciálnou vytrvalosťou.
Vzhľadom na malú hraciu plochu volejbal nekladie
vysoké nároky na organizmus, avšak značná emocionálnosť,
ako i malý počet hráčov vyžadujú o to väčšiu
sústredenosť. I keď hráč práve nie je v akcii, musí byť
v stálom strehu, čo psychicky labilných jedincov veľmi vyčerpáva.
Pomerne menšie fyzické zaťaženie pri volejbale
dovoľuje vykonávať ho od detstva až do vysokého veku.
Zaťaženie v príprave volejbalistu je väčšie ako v stretnutí,
ale aj tak je submaximálne. Vyšetrenia volejbalistov
potvrdzujú, že táto hra v podstatnejšej miere nezvyšuje
aeróbnu kapacitu. Iba vrcholoví volejbalisti, ktorí intenzívne
trénujú a v hlavnom období si udržujú vysokú funkčnú
úroveň všetkých základných pohybových schopností,
mali niektoré funkčné parametre dávajúce dobrý predpoklad
aeróbneho výkonu. O nízkom zaťažení srdcovo
cievneho systému pri súťažnej hre svedčia telemetrické
sledovania frekvencie pulzu. MRZENA uvádza v tréningu
vrcholových volejbalistov hodnoty v rozmedzí 170—
195 . min 1 , v stretnutí okolo 170 . min1. V našich pozorovaniach
vrcholových volejbalistov, ktorých tréning bol
zameraný na všeobecnú telesnú prípravu, sme našli pri
opakovaní pohybového testu maximálne hodnoty frekvencie
pulzu, pohybujúce sa medzi 190—200 . min1. Pri
stretnutiach bola frekvencia pulzu podstatne nižšia. Pohybovala
sa medzi 140 — 180 . min1. Najčastejšia hodnota
bola okolo 150 . min1.
Napriek tomu možno volejbal pre jeho pohybové všestranné
pôsobenie na organizmus považovať za vhodný
druh masovej a rekreačnej pohybovej aktivity. Pre svoju
primeranú fyzickú náročnosť je vhodný najmä pre starších
ľudí. Vzhľadom na to, že nezlepšuje aeróbnu kapacitu,
musí sa dopĺňať pravidelne vykonávanou nešpecifickou
aeróbnou činnosťou vytrvalostného charakteru, najlepšie
vo voľnej prírode.
Úrazovosť vo volejbale je pomerne nízka. Je to pochopiteľné,
keď si uvedomíme, že súperi sa v podstate okrem
činností na sieti nedostanú pri hre do priameho kontaktu.
V štatistike úrazov je volejbal s 1,15 úrazmi na 100 hráčov
na 14. mieste medzi ostatnými druhmi športu. Najčastejším
zranením je podvrtnutie členkového kĺbu po zlom doskoku.
Nasledujú podvrtnutia prstov rúk, najmä palca, pri
nesprávnom, technicky nedokonalom spracovaní lopty.
Z príčin vzniku úrazu prevláda chybná technika pohybu.
V mechanizme sú to zlý doskok, náraz, pád a iné. Za
zmienku ešte stojí zistenie, že najčastejšie sa zrania muži
medzi 25.—29. rokom, ženy medzi 19.—24. rokom.
V špecifických pravidlách úrazovej zábrany sa zdôrazňujú
tieto prvky:
— v tréningu treba venovať mimoriadnu pozornosť nácviku
výskokov a doskokov na pružnom podklade,
— členok musí spevňovať vhodná obuv; spevňuje sa tiež
elastickým ovínadlom alebo tepovaním.
— techniku spracovania lopty treba nacvičovať do úplnej
dokonalosti.

Zvláštnu zmienku v basketbale zasluhujú opakujúce sa
mikrotraumy a chronické poškodenia. Najčastejšie sa na
nich podieľa trvalé preťaženie kĺbov (koleno, členok) pri
doskokoch na tvrdú podložku. Z chronických poškodení
ide predovšetkým o dôsledky opakovaných podvrtnutí
členkového kĺbu.
Vychádzajúc z charakteru poranení v úrazovej zábrane
basketbalu sa dávajú do popredia tieto opatrenia:
— ihrisko musí byť v bezchybnom stave,
— basketbalista nesmie naraziť na tvrdý odpor ani pri
opustení hracej plochy,
— zvýšenú pozornosť treba venovať zvládnutiu techniky
hry. najmä preberaniu lopty, výskokom a doskokom,
— pred striedaním sa treba dobre rozcvičiť
— správna obuv má mať pružnú nízku nekĺzavú podošvu
a má fixovať členkový kĺb,
— na fixáciu členka sa tiež používa elastický obväz alebo
špeciálny leukoplast (tepovanie),
— v tréningu sa venuje osobitná pozornosť posilňovaniu
svalstva a väziva dolných a horných končatín, ktoré sa
zraňujú najčastejšie.

Vo vyššom veku (ženy 40, muži
50 rokov) sa odporúča hrať basketbal len vyslovene rekreačným
spôsobom bez prudkých zrýchlení a šprintov.
Vzhľadom na časté prerušenia hry, vo všeobecnosti sa
pri basketbale nedosiahne neprerušovaný aeróbny účinok
na organizmus. Ak sa má basketbalom preventívne pôsobiť
proti vzniku srdcovocievnych ochorení, musí sa 2—3
razy v týždni zaradiť činnosť vytrvalostného charakteru.
Robí sa to špeciálnymi basketbalovými činnosťami, alebo
nešpecifickými činnosťami na získanie a udržanie vysokej
všeobecnej funkčnej zdatnosti. Vytrvalostný funkčný
komponent je u dospelých základom, z ktorého sa vychádza
pri zdokonaľovaní ostatných pohybových schopností.
Rozbor úrazov zaraďuje basketbal s počtom 1,72 na 100
hráčov na 8. miesto. Najčastejšie sa v basketbale vyskytujú
podvrtnutia. z nich na prvom mieste podvrtnutia členka
a potom prstov rúk. Čo do počtu úrazov nasledujú zmliaždeniny
a až potom ostatné druhy zranení. Z príčin úrazu
sa na prvom mieste uvádza zlý doskok po výskoku. Nasledujú
pád a zrážka s protihráčom, zlá technika preberania
lopty a prudké zastavenie. Úmyselné zranenia s protihráčom
sú v basketbale ojedinelé, čo vyplýva z dodržiavania
pravidiel hry.

Basketbal
V dôsledku prechodu do telocviční a hál sa stal basketbal
celoročnou pohybovou aktivitou. Pri hre vonku sa
obyčajne vykonáva v hygienicky hodnotnom prostredí,
obklopenom zeleňou. Poveternostné zmeny prispievajú
k otužovaniu organizmu. Hra v telocvičniach a halách tento
priaznivý účinok neprináša a tam, kde nie je v hale elastická
krytina z umelej hmoty, zvyšujú sa navyše nároky na
pohybový systém.
Basketbal z kineziologickej stránky zamestnáva rovnaké
svaly ako pri behoch a výskokoch. Rozhodujúci je pritom
odraz z dolných končatín. Silovou prácou sú zaťažené
aj horné končatiny, najmä vystierače ramena pri hodoch
125
z väčšej vzdialenosti. Basketbalový beh sa líši od normálneho
behu. Basketbalisti sa snažia chodidlá čo najmenej
dvíhať z podložky, aby mohli rýchlo reagovať na meniacu
sa situáciu. Do strán sa pohybujú úskokmi, pričom treba
dávať pozor na prekríženie dolných končatín. Aj horné
končatiny sa pri behu pohybujú v menšom rozsahu ako pri
behu, lebo musia byť pripravené v každom momente prebrať
loptu. Basketbalista má trup väčšinou mierne predklonený,
čo môže u mládeže spolupôsobiť pri vzniku nesprávneho
držania tela. Preto treba využívať priamivé cvičenia
na správne držanie tela.
Basketbal podporuje rozvoj všetkých pohybových
schopností (rýchlostných, silových, vytrvalostných, obratnosti),
ako aj morálnych a vôľových vlastností (zmysel pre
kolektív, obetavosť, zodpovednosť, disciplinovanosť, bojovnosť,
sebaovládanie). Emocionálny vplyv basketbalu
je pre rýchle zmeny situácií veľmi veľký. Vzhľadom na
malú hraciu plochu je dôležitá obratnosť, v boji o loptu,
pri štartoch a výskokoch aj úroveň silových schopností.
Výkonnostná úroveň rozhoduje o zaradení basketbalu
medzi pohybové aktivity so strednou až veľkou intenzitou
metabolizmu. V dôsledku toho sa v organizme hráčov basketbalu
vytvárajú podobné adaptačné zmeny ako u futbalistov.
HORNIAK našiel u výkonnostných basketbalistov
druhý najväčší objem srdca (13,59 ml . kg1). Intenzitu zaťaženia
najlepšie objasňujú SELIGEROM uvádzané telemetrické
sledovania frekvencie pulzu pri 10minútovej
hre. Frekvencia pulzu sa pohybovala v priemere medzi
160—175 . min1. Vzhľadom na pohybovú všestrannosť
basketbalu sa táto hra odporúča v každom veku obom pohlaviam.
Od detstva sa postupne s vekom zvyšuje silové
a vytrvalostné zaťaženie.

Vážny význam majú aj chronické poškodenia chrbtice,
pri ktorých spolupôsobí aj asymetrické zaťažovanie. Na
druhom mieste sú bolesti Achillovej šľachy pri preťažovaní
dolných končatín na tvrdom podklade, v zlej obuvi
a pri miestnej infekcii. Menej časté je bolestivé plece, na
ktoré si sťažujú najmä hráčispojky.
Úrazy a poškodenia v hádzanej vznikajú na aktívnejšej
hornej a dolnej končatine. Na horných končatinách prevládajú
úrazy paže, ktorou hráč hádže loptu, na dolných
končatinách odrazová noha.
V úrazovej zábrane treba dodržiavať tieto špecifické
pravidlá:
— chrániče lakťov a kolien treba nosiť už od začiatku
žiackeho veku,
— u mladých hádzanárov sa kladie veľký dôraz na kompenzačné
cvičenia podporujúce správne držanie tela,
— v tréningu sa má osvojovať správny spôsob padania,
— treba posilňovať svalstvo a väzivá spevňujúce členkový
a kolenný kĺb, ako aj prsty rúk, ktoré sa často zrania
najmä pri preberaní lopty.