Zo stránky kineziologickej sa pri behu vychádza z pohybového
stereotypu chôdze. Beh zamestnáva rovnaké svalové
skupiny, mení sa len intenzita nasadenia. Ide o veľké
svalové skupiny dolných končatín. U šprintérov sa svaly
sťahujú väčšou silou a rýchlejšie ako u bežcov na dlhé
vzdialenosti. Pri triedení behov hovoríme o behoch na
krátke, stredné a dlhé vzdialenosti. Z fyziologickej stránky
jednotlivé bežecké disciplíny kladú na organizmus rôzne
nároky.
Pri behoch na krátke vzdialenosti — 100, 200. 400 m —
vzhľadom na veľmi veľký výdaj energie v jednotke času
energia potrebná na výkon sa získava len anaeróbne.
Uvoľňovanie energie oxidáciou živín tu nehrá nijakú rolu.
Vzniká veľký kyslíkový dlh, lebo v takom krátkom čase sa
srdcovocievny ani dýchací systém nemôžu prispôsobiť
rýchlosti behu. Vo svaloch sa hromadia produkty látkovej
premeny, ako je napr. kyselina mliečna, ktorá sa po skončení
behu odplaví do krvi, kde sa viaže na bikarbonáty.
Pritom sa vytvára kysličník uhličitý, ktorý sa vylučuje
z pľúc dýchaním. Z biochemického hľadiska rýchlostnú
aktivitu podmieňuje mobilizácia chemickej energie. Závisí
od energetických zásob svalu (svalový glykogén, makroergické
fosfáty — adenozíntrifosfát a kreatínfosfát), ako
aj od aktivity enzýmov a schopnosti využiť energetický
metabolizmus.